O Slovensku

V prvom rade dal poznanie, že spojenectvo je závislé na mnohých faktoroch, a nie každý spojenec je skutočným – spojencom.

Kto tvrdí, že nás napadli a okupovali ruské vojská, jednoducho vedome prekrúca fakty. Na okupácii sa aktívne zúčastnili vojská ZSSR (čo nie je to isté ako Rusko), Bulharska, Maďarska, Poľska … nástupnými územiami invázie “ spojencov “ bolo Poľsko, NDR a Maďarsko. Najviac volali po potlačení “ kontrarevolúcie “ vo Varšave a Berlíne, paradoxne najdlhšie chcel vyjednávať a veci riešiť inou, než vojenskou cestou – J.Kádár. Vojenské riešenie pokladal za poslednú možnosť … možno aj preto, že práve maďarská verzia socializmu bola skôr – gulášová. Vtedajší najvyšší predstaviteľ ZSSR L.I.Brežnev tiež nebol príliš horlivým stúpencom vojenského riešenia situácie, ale to neznamená, že zaváhal pri jej schválení. Za “ architekta “ invázie do Československa sa dal pokladať jeho neskorší nástupca J.Andropov, vtedajší šéf všemocnej KGB:

Invázia v auguste 1968 nám vzala ilúzie, že spojenectvo a priateľstvo môžu byť úprimné a nezištné. Rovnako nám dala poznanie (ako predtým v roku 1953 obyvateľom NDR, či v roku 1956 obyvateľom Maďarska), že pre tzv. západné demokracie sme len nástroj na naplnenie ich politicko-obchodných cieľov, rozhodne však nemáme cenu – ako ľudia. Netreba totiž zabúdať, že maďarská revolúcia bola významne ovplyvnená prísľubom pomoci zo strany Západu (najmä však Bieleho domu), k čomu nakoniec nedošlo a maďarské povstanie sa doslova “ kúpalo “ v krvi.

August 1968 priniesol však aj niečo iné. V mojom prípade som mal pokojné detstvo, rodičia nemali starosti s základnými potrebami – bývanie, práca a všetko, čo súvisí s bežným životom rodiny – nemusel som nikdy počuť slová – toto nemôžeš, lebo na to nemáme peniaze. Mohol som chodiť na športy podľa svojich predstáv, či už to bol futbal alebo niečo iné. Letné tábory ( vtedy pod názvom pionierske tábory ) tiež neboli problémom – vlastne, jedinou prekážkou účasti bola možná obsadenosť. A súdiac podľa skúseností, plné boli pravidelne.

Ktosi povedal – nemohli sme cestovať do zahraničia. O sebe môžem povedať, o iných veľmi nie – nechýbalo mi to, Zásluhou rodičov som poznal množstvo krásnych zákutí našej krajiny, vtedajšieho Československa. A mnoho som ich nestihol poznať dodnes, pravda – Československo už neexistuje. Nechali sme si ho ukradnúť vagabundom, ale to je už o niečom inom. Kto prešiel Tatry, Spiš, Zemplín či iné kúty Slovenska, asi mi dá za pravdu – naša krajina je naozaj krásna, a je tu stále niečo nové a nepoznané.

V tomto smere poviem jediné – ak by jar 1968 dopadla inak, asi by som mal detstvo úplne iné. A súdiac podľa toho, čo dnes vystrájajú “ demokrati “ vo svete, sotva by bolo pokojné. Sotva by som mal také množstvo kamarátov, pretože dnes sú deti doslova “ drahým športom „. Mocipánov to netrápi, akosi veria, že čím menej obyvateľov, tým viac im ostane – alebo ukradnú. Asi nemyslia na stav, keď nebude koho okrádať a krajina bude obsadená – dôchodcami, či neproduktívnymi ľuďmi, odkázanými na rôzne druhy dávok … a daňových poplatníkov bude ako šafranu.

V každom prípade ma daná, smutná doba – uchránila aj od niečoho iného – záplavy sadistického odpadu, ktorý dnes nazývajú kultúrou … a záplavy osobností, ktoré v tej dobe volali inak – prostitútky a zločinci. Iste, televízor sme vtedy zapínali málokedy (nemali sme na to pre iné možnosti využitia času ani pomyslenie), ale ak už sme ho zapli (napríklad vo chvíli, keď vonku pršalo), nemuseli mať rodičia obavy, že sa z obrazovky vyvalí krv, utrpenie a bolesť – hoci aj o desiatej dopoludnia v nedeľu, ako je tomu dnes.

Máte počítače, internet, ak sa vám dnešná doba nepáči, choďte na Kubu … povedala istá slečna. Nepatrí sa to, ale niektorým treba oplatiť rovnakou mincou a tak jej kolega povedal, že keby sa jej mama venovala výchove detí a neprostituovala s celou ulicou, asi by dnes podobné hlúposti nehovorila … kruté, ale svojím spôsobom zaslúžené. Pretože, ako sa do hory volá, tak sa aj ozýva.

Prvý počítač sa mi dostal do rúk, keď som mal dvanásť rokov. Nepopieram, bol som očarený (ako každý pubertiak), ale netrhalo mi to žily. Možno aj preto, že úplne prvý počítač som videl v práci u suseda, bola to taká obrovská skriňa, ktorá “ vypľúvala “ dierne štítky. Pohral som sa, pobavil … a išiel radšej hrať s rovesníkmi futbal, alebo skúmať pozostatky bunkrov v blízkej hore. Dnes to už akosi deti nepoznajú. Ficove ihriská sú často zamknuté, hory patria súkromníkom a klenoty našej prírody sú dnes tak spoplatnené, že ich rodičia si to často nemôžu dovoliť. A tak sa hrajú s počítačmi, tabletmi a inými “ vymoženosťami “ doby, ktoré sú lacnejšie – než výlet do prírody. Absurdné, nie ?

A potom sa divíme, že máme šmatlavé a cintľavé deti, ktorým musia dať pred telocvikom podpísať regres, že sa hodiny zúčastňujú na vlastné riziko … pretože chytajú lopty tvárou, keďže im nikto nepovedal, že majú zdvihnúť ruky. Ináč, nevadí nám, že na hodinách telocviku sú často dve tretiny žiakov kriplami ?

Dnes už nemôžeme postaviť pred súd tých, ktorí sa pričinili o inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Skoro všetci sa dnes už pražia v pekle … obeťami sme však neboli len my, obyvatelia Československa, ale aj samotní vojaci, ktorí vlastne ani nevedeli, prečo sem prišli. Mnohí nevideli svoje rodiny desaťročia, mnohí sa po návrate na rodnú hrudu stali nepriateľmi vlastného národa, nepotrebnými a odkopnutými … ak neskončili na ulici, skončili v radoch mafie.

Možno je aj dobre, že vinníci toho, čo sa kedysi stalo – dnes nežijú. Vieme veľmi dobre, že sotva by ich čakal spravodlivý a nestranný súd … o mnohom svedčí mlčanie pri zverstvách, ktoré sa diali (a dodnes dejú) nielen na Guantanáme, ale aj v tajných väzniciach na území Poľska, či Rumunska. A len potichu dúfam, že sa nikdy a nikto nepovie – aha, boli aj u nás.

Možno niektorých šokujem, ale som presvedčený, že ak by Slovensko chcelo zmeniť kurz, a napríklad opustiť rady NATO či únie, skončili by sme úplne rovnako, ako v auguste 1968. Skúsenosti iných hovoria, že ak mal snahu byť nezávislí od slovutných “ demokratov „, ich predstavitelia boli zrazu označení za zločincov, dochádzalo k prevratom či občianskym vojnám … kým národ nepochopí, že si môže želať len to, čo si želajú veľmoci.

Možno niekto verí, že pádom hraničného plota či Berlínskeho múra sme sa stali slobodnejšími, ale je to len ilúzia. Kedysi komunisti sledovali jednotlivcov (nepriateľov svojho režimu), dnes sa sledujú celé národy a to dokonca aj medzi spojencami. “ Priatelia “ sa bežne odpočúvajú, bez akýchkoľvek dôvodov a právneho základu. Medzinárodné právo sa stalo rolkou papiera, ktorou si každý vytrie neslušnú časť tela, ak sa mu niečo nehodí.

Je mi smutno pri srdci, keď občas počujem názor, že tretí svetový konflikt na európskom kontinente nevzplanul len zásluhou vzájomného vydierania veľmocí jadrovými zbraňami počas studenej vojny … ešte smutnejšie mi je, keď oficiálny zástupca istej inštitúcie tvrdí, že o jadrových zbraniach na území Československa sme sa dozvedeli až pri odchode sovietskych vojsk. Vedelo sa to už v 80.rokoch, len sa o tom – nahlas mlčalo.

Je mi smutno, keď vidím, ako doba pokroku vychováva “ dementnú “ generáciu, ktorá neovláda svoj rodný jazyk, nepozná vlastnú krajinu a jej krásy … ale presne vie, v koľkých filmoch a ako odkopol Seagal niekomu hlavu.

Učili nás, že ak ti niekto podáva pekne prepečený chlieb s maslom, nemusí byť ešte tvoj priateľ … škoda, že dnešná doba je len o prepečenom chlebe s maslom, a nikomu nevadí, aká je jeho skutočná chuť …