O Slovensku

Kvóty, ktoré sa snaží v otázke imigrantov zaviesť Brusel, ale hlavne Berlín pod (dúfajme, že už len končiacim) vedením A.Merkelovej, nie sú trvalým riešením problémov v rozbúrených oblastiach sveta. V skutočnosti sú len odkladaním riešenia na “ lepšie “ časy.

Kto by chcel riešiť problematiku utečencov, musel by začať od príčin, prečo sa vôbec rozhodnú opustiť vlastnú krajinu – domovinu. A musel by tieto príčiny odstrániť, o čo však nemá zjavne nikto záujem. Konflikty a občianske vojny nevzniknú len tak, na zelenej lúke, ale im predchádza určitý vývoj. Napríklad nezmyselné a ekonomicky motivované zasahovanie do vnútorných záležitostí krajín, najmä zo strany politikov, ktorým vôbec nejde o nejaké vyššie princípy (a to ani vtedy, ak majú cenu za mier), ale len o naplnenie záujmov istých ľudí a skupín.

Pomoc utečencom potrebuje systém, ktorý však Brusel nemá. Pretože základom každého fungujúceho systému je realizovateľný plán komplexného riešenia problému, ukončený zodpovedajúcim výsledkom. V prípade únie všetko začína a končí prerozdelením utečencov medzi členské krajiny, čo sa obhajuje o.i. aj poskytnutím príspevkov z Bruselu na ich potreby.

Keď peniaze nebudú, tak si ich Brusel vytlačí … keď to môže robiť dnes, prečo by nemohol aj zajtra … čo tam po následkoch podobných praktík, nie ?

V prvom rade si treba strhnúť pásku z očí a položiť jednoduchú otázku – existuje krajina, v ktorej dokázalo “ demokratické “ spoločenstvo prispieť k nastoleniu mieru a pokoja ? Politika EÚ a jej spojencov zasiahla do vývoja rôznych krajín – môžeme spomenúť Irak, Afganistan, krajiny bývalej Juhoslávie, Sýriu, Líbyu či Somálsko … ale jej obvyklým výsledkom sú rozvrátené krajiny, bez stabilného režimu s minimálnou perspektívou na zlepšenie v budúcnosti. Môžeme spomenúť aj Libanon, kde nie je pokoj od začiatku 70.rokov – čo tam dosiahlo svetové spoločenstvo pod vedením OSN ? Kam vedie politika Bruselu vo vzťahu k Ukrajine a Rusku ? Kam vedie politika Bruselu vo vzťahu k pobaltským krajinám, kde nie je žiadnym tajomstvom útlak ruskej menšiny, obmedzovanie jej občianskych práv a slobôd ? Však si spomeňme na nedávnu minulosť Slovenska, keď vo vzťahu k maďarskej menšine stačili na zasielanie rôznych demaršov aj mokré sny jedného alkoholika. Skúsme si predstaviť, čo by nasledovalo, ak by sme príslušníkom menšiny jednoducho odobrali občianske preukazy … a ignorovali aj iné práva. Koľko vyhrážok by nás zasiahlo ?

Po druhé  neexistuje žiadny systém, ako preveriť, kto uteká z vojnovej zóny a kto je len ekonomickým migrantom. Iste, cieľové krajiny vystavia dočasné doklady, ale ak utečenec nemá žiadne predošlé doklady, a nie je ho možné preveriť cez rôzne databázy, tak je to len stávka na náhodu, že naozaj uteká pred vojnou a násilím, a všetci dúfajú, že sa nechystá na niečo úplne iné.

Po tretie pravidelne dochádza k “ zrážke “ kultúr, ktorá súvisí priamo s rozdielmi medzi mentalitou utečencov a domácich hostiteľov. V podstate sa to vyvíja dvoma smermi – prvým následkom je vznik izolovaných oblastí, kde sa zdržiavajú výhradne príslušníci jedného etnika (vierovyznania, alebo si to nazvite, ako len chcete), a v nejednom prípade (má s tým bohaté skúsenosti Francúzsko) sa do týchto oblastí neodvážia ani príslušníci ozbrojených zložiek, ak nie sú (doslova) ozbrojení po zuby. V druhom prípade sa skúsia “ návštevníci “ integrovať medzi spoločnosť, ktorá ich prijala, ale často to končí konfliktmi na základe kultúrnych rozdielov – čo je prijateľné a bežné pre západnú civilizáciu, pokladajú prisťahovalci (alebo si ich nazvite, ako len chcete) za poburujúce a neakceptovateľné.

Ale my o týchto problémoch vieme, a chceme situáciu vyriešiť k spokojnosti všetkých strán, často zaznieva z Bruselu.

Dobre, povedzme – veríme. Tak ich riešte tým, že konečne ukončíte politicky motivované konflikty, prestanete vydierať a zasahovať do vnútorných záležitostí krajín, ktoré o vaše hodnoty nestoja. Prestaňte trpieť božským syndrómom a utkvelou predstavou, že sa prestane krútiť svet, ak nebudete nad ním mávať obuškom.

Prestaňte vydierať aj vlastné členské krajiny a obmedzovať ich právo na slobodné rozhodnutie. Vymáhajte dodržiavanie pôvodných pravidiel (napríklad zodpovednosti za vlastné dlhy, či dôslednej ochrany spoločnej hranice).

A potom sa môže pohnúť svet a národy o kúsok ďalej.

A to hlavné – Európa si nemôže dovoliť luxus tlejúcich sporov a úlohu prívesku v politike Bieleho domu. Rovnako nesmú stáť európske záujmy nad národnou legislatívou, a podpis dohôd typu TTIP či CETA nie je ničím iným, než zločinom.

Je chybou, ak európske právo stojí nad národným. Európske inštitúcie by mali byť pomocníkmi pri riešení sporov, a nič viac. Obchodné záujmy treba plne podriadiť národnej legislatíve – zmluvné odkazy typu, že ak sa americká spoločnosť nedohodne so slovenskou vládou, tak o spore rozhoduje americká justícia – sú zločinom na slovenských daňových poplatníkoch.

Netvrdím, že máme zatvárať oči pred tým, čo sa deje v zónach konfliktov. Tvrdím však, že nie je žiadny dôvod na to, aby sme niesli zodpovednosť za politiku, ktorú sme neschválili a zločiny konkrétnych politikov. 

Ak trváme na tom, že amnestie V.Mečiara sú bahnom,treba ich zrušiť, všetko vyšetriť a aspoň formálne vyniesť rozhodnutia, potom by sme mali trvať aj na tom, že bahnom sú dodnes nepotrestané zločiny vlád G.Busha, T.Blaira a spol. v Iraku. A mali by sme tiež volať po ich vyšetrení a potrestaní vinníkov – a tieto zločiny nie sú na rozdiel od skutkov, súvisiacich s amnestiami V.Mečiara – premlčané.

Utečenci nepotrebujú azyl v krajinách s inou kultúrou, ale pokoj a mier vo svojich domovinách.