O Slovensku

Krátke nahliadnutie do ekonomických štatistík únie, ktoré sa pravidelne zverejňujú, potvrdilo to, čo sa roky snažia mnohí zakryť len rôznymi výhovorkami – zadĺženosť väčšiny členských krajín pomalým a pravidelným tempom rastie. Nepomohlo nič, ani spasením voňajúci euroval. Ako-tak môže hovoriť o stabilite Luxembursko a možno aj pobaltské krajiny.

Niektorí obhajcovia európskej politiky tvrdia, že nie je ničím neprijateľným, ak je krajina zadĺžená … niektorí to dokonca pokladajú za prirodzený znak vysokej životnej úrovne, teda ochotu finančníkov opakovane poskytovať pôžičky. Priznám sa, občas mi chodí hlavou myšlienka, prečo najbohatšia krajina únie – Nemecko – patrí medzi krajiny s najväčším zadĺžením. Akosi to nemá logiku, teda rast dlhov subjektu, ktorý je pokladaný za symbol bohatstva a úspechu.

Pamätám si niekdajšie výroky politikov, že budovanie únie a prijatie spoločnej meny nemá zmysel, ak sa do projektu nezapoja Taliansko či Španielsko. No, zapojili sa, ale úspech to zjavne neprinieslo, ba v poslednom čase sa ukazuje, že matematika a realita sa jednoducho oklamať nedajú. Obe krajiny sa boria v hospodárskych problémoch, bojujú s nezamestnanosťou, a o čom sa v “ mienkotvorných “ (alebo úprimne povedané – predajných) médiách nehovorí – sú tam oblasti, kde je hromadný útok zbedačeného obyvateľstva na nákupné centrá úplne bežným javom. V praxi to vyzerá tak, že mužská časť populácie vojde do obchodu, naloží si všetko, čo potrebuje – a opustí obchod, samozrejme – bez platenia. Čo na to polícia ? Nič, však skúste zastaviť dav zúfalých ľudí, ktorým je už naozaj skoro všetko ľahostajné, okrem vlastného prežitia.

Obe spomínané krajiny majú čoraz viac problémov s regiónmi. V Taliansku je to viac viditeľné, v Španielsku si už zrejme na folklór, spojený so snahami o samostatnosť zvykli. Ale v jednom sa mnohí zhodnú – nebolo to dobré ani za čias, keď sa používali národné meny, prijatím spoločnej meny sa však všetko zhoršilo. Nehovoriac o problémoch Talianska s utečencami, ktoré krajina evidentne nevie zvládnuť, a Brusel jej pomáha skôr vo verbálnej rovine.

Ak sa obzrieme po iných krajinách únie, tiež nevidíme obraz úspechu. Napríklad v Maďarsku sa v súvislosti s prijatím spoločnej meny veľa nerobí, občas padne niečo na spôsob vyhlásenia – áno, chceme raz prijať euro … ale nič viac. V Česku sa o spoločnej mene hovorí spôsobom, ktorý jasne poukazuje na poučenie politických špičiek z vývoja v iných krajinách. A je zrejmé, že nehodlajú ísť rovnakou cestou. Poľsko ? Varšava sľúbi a urobí čokoľvek, pokiaľ jej bude Brusel asistovať v naplnení jej plánov, napríklad pri križiackej výprave proti Rusku. Akurát sa v tomto prípade potvrdzuje, že od sľubov k realite je veľmi ďaleko, vlastne v prípade Poľska – nekonečno.

Grécko ? Nedávno som čítal propagandistický článok o tom, ako si Grécko polepšilo, a kde by bolo Slovensko, ak by dosahovalo výsledky hospodárenia Grécka v súčasnosti. Autor akosi len na okraj podotkol, že grécka vláda z troch hlavných dlhových liniek dlhodobo spláca len jednu, a splátky ostatných má odložené (zrejme na veky vekov). Čo mi nejde do hlavy, je skutočnosť, prečo Grécko potrebuje nové pôžičky, keď tak dobre hospodári a väčšinu dlhov nemusí splácať. Ktovie … možno to bola len novinárska kačica o miliardách eur …

Úspech európskeho projektu je naozaj nepopierateľný a priam očarujúci – dlhy rastú, hrozí rozpad niektorých krajín, vedie sa ekonomická vojna s Ruskom, peniaze sa tlačia a chudoby pribúda … nie, to nie je chudoba, zle som sa vyjadril – to sú flákači, ktorým sa nechce robiť, domasedi, ktorým sa nechce sťahovať za prácou, alebo dlhodobo žiť odlúčene od rodiny … proste verbež … ktorá nechce vidieť, v akej úžasnej dobe žije.

Tak len dúfajme, že sa tá verbež raz nezobudí a nebude chcieť za úžasný úspech poďakovať – úžasným spôsobom. Iste, história by sa opakovala … hrdinovia by utiekli do bezpečia, a počkali na čas, keď sa budú môcť vrátiť a opäť pokračovať vo svojich praktikách …