Nechodím do krčmy k Lojzovi, pretože sa tam pravidelne strhnú bitky, je tam smrad a hlučná hudba. Nechodím k moru, lebo neznášam horúčavy. Nechodím na box, lebo neznášam násilie. No, možno by som mal zmeniť zvyklosti.
Napríklad prísť do krčmy u Lojza a trvať na tom, aby sa tam nebili, nechlastali, hudba hrala potichu a všetci sa mi klaňali. Pri mori by som mal žiadať, aby zašlo Slnko, nech nie je horúco. A na boxe presadiť, aby sa súperi objímali a bozkávali. Otázkou je, či by tieto nezmyselné požiadavky dokázali zúčastnení zniesť. Asi nie … asi by som mal poprosiť úniu, aby sa väčšina prispôsobila môjmu pohľadu na svet, a upustila od diskriminácie, ktorej sa na mne dopúšťa. Ktovie …
Na klube je nápis – vstup len pre členov. Pred piatimi – šiestimi rokmi musel majiteľ vysvetľovať, prečo nechce pustiť do klubu skupinku Rómov, ktorí si chceli vypiť. Rozniesli ho po novinách či iných médiách ako rasistu, pritom klub bol od svojho otvorenia založený na princípe výberového členstva. Schádzali sa v ňom výhradne ľudia, motajúci sa okolo informatiky, a neskôr šachisti, keďže majiteľ tejto hre fandil. Ak ste chceli vstúpiť, museli ste vypísať prihlášku a mať tzv. ručiteľa. Po schválení členstva ste dostali preukaz a mali istotu, že si môžete posedieť v pokojnom a čistom prostredí, bez feťákov, bez opitých mliečniakov, bez šialených razií vrieskajúcich kukláčov a hlava-nehlava mlátiacich hostí. Proste – malá oáza pokoja a oddychu. A stačila skupinka Rómov a označili vás za rasistu – prečo ?
Nikdy mi nešla do hlavy jedna vec – sme zlí, netolerantní a neúctiví. Tak nás vidia niektoré menšiny. Neustále si sťažujú, ako im krivdíme, ale neodídu. Nehľadajú riešenie. Ak niekde nechcú mňa, idem preč – nebudem sa predsa vnucovať. A zariadim si život po svojom. Keď mi rodina zasahovala po skončení školy do života, jednoducho som odišiel a začať žiť sám – podľa vlastných predstáv. Pokladal som za normálne, že ak sa nechcem prispôsobiť predstave väčšiny, neostáva mi nič iné, ako odísť.
A dnes mi niekto tvrdí, že pravidlám väčšiny sa prispôsobovať netreba, naopak – väčšina sa má prispôsobiť menšine. Prečo ? Preto, aby si niekto získal politické body ? Za roky, čo nás niekto fackuje potrebami a požiadavkami menšín, som nikdy nevidel, že by si nejaká menšina povedala – dobre, nechcú naše pravidlá, tak pôjdeme preč a vytvoríme si vlastné prostredie podľa našich predstáv. Zvláštna forma pokrytectva a vypočítavosti – na jednej strane sa členovia LGBT komunity urazia, ak ich označíte za chorých, lebo oni sa pokladajú za zdravých. Ale keď im to vyhovuje, pokojne žiadajú, aby sa na nich hľadelo ako na chorých – napríklad v prípade adopcií mi jeden známy povedal, že musíme chápať ich situáciu – vo svojom vzťahu nemôžu splodiť dieťa, a malo by sa na nich hľadieť ako na neplodné páry. Lenže – neplodnosť je choroba, ale homosexuálny vzťah predsa chorobou nie je – tak to predsa tvrdia. Takže ?
Pred dvoma rokmi sme počas konkurzu na miesto technika prijali Róma. Mal odbornú školu, celkom seriózne vystupoval, nebol dôvod, aby sme ho odmietli. Keby som vedel, čo nás čaká, odťal by som si ruku, ktorou som podpisoval jeho zmluvu. Najprv prišiel s tým, že ostatní na neho zazerajú. Neskôr odmietol nadčas, lebo je síce Róm, ale nie je otrok. Čo na tom, že sme vtedy ťahali nadčas všetci – on sa cítil diskriminovaný. Potom začal chodiť neskoro do práce a priskoro odchádzal. Má vraj svoje súkromie a my ho MUSÍME rešpektovať. Nakoniec prišli jeho mama so sestrami, a začali priamo vo firme vrieskať na ľudí, že sme rasisti, ich Julka preťažujeme, on sa musí šetriť a nie zodrať v práci. Julko je chorý, treba na neho brať ohľad … tak sme navrhli, aby pracoval len štyri hodiny denne. Ale peňeži musia byť rovnako, my nie sme degeši … dodnes si pamätám výhražný pohľad matky. A tak sme hľadali riešenie, ako Julka poslať preč – prijať je ľahko, ale skúste dať výpoveď Rómovi. Nikto nám nevedel poradiť, každý dával ruky preč … áno, máte pravdu, nedodržiava pracovnú zmluvu, ale viete … nedá sa to nejako vydržať, alebo sa prispôsobiť ??? Skoro som vtedy spadol zo stoličky na úrade. A tak sme trpeli Julkovo vystrájanie neuveriteľných osem mesiacov, kým mu padla zmluva. Potom sme dva týždne počúvali škriekanie jeho rodiny pred firmou, a vyhrážky rôzneho druhu. Nikdy viac …
Pri počutí práv menšín sa mi dvíha žalúdok. Väčšina má v ich ponímaní právo na jedno-jediné – držať hubu a krok. Prípadne platiť ich potreby. Neustále sa sťažujú, ako im ubližujeme … ale riešenie poznajú len jedno – plaťte a rešpektujte naše požiadavky. Nikdy ich nenapadlo (a sotva napadne) oddeliť sa od toho hnusného prostredia, ktoré ich tak ubíja a ísť vlastnou cestou. No, to je asi príliš namáhavé. Naozaj by som chcel priveľa, aby si budovali vlastný dom s vlastnými pravidlami, keď je možné pohodlne vydierať väčšinu a parazitovať na nej.
Aj dnes som bol v klube. Aj dnes stáli pred dverami traja či štyria dementi (inteligenti vedia čítať) a nahlas nadávali na rasistov, ktorí ich nechcú pustiť dovnútra – však oni chcú len pár pív. Nie, prepáčte … vlastne dementi sme my, lebo nechápeme, že oni majú právo liezť aj tam, kde ich nikto nechce.
No … nechcem byť pritom, až sa väčšina naozaj nas.rie… 🙄
Vidím, že si nedáš povedať. Jediný... ...
Nepoznám jeden prípad, kedy by zamestnanec... ...
Janíčko, nečerti sa ... a nezaraďuj ...
Nie sú argumenty, resp je iba nenávisť... ...
Skôr smutný ... ...
Celá debata | RSS tejto debaty