O Slovensku

Ťuk, ťuk … klope ktosi zajačikovi na dvere. Ušiačik zvedavo vyzrie von a vidí odvekého nepriateľa vlka s kyticou ruží v labách – buďme priatelia … ušiačik vypliešťa na vlka očká … dosť už našim sporom, teraz budeme priatelia, mrmle vlk. Čo je moje, je aj tvoje … dodáva. Raz budeš bývať ty u mňa, druhý raz ja u teba. Ušiačik so strachom i nádejou, že už nebude musieť neustále utekať, prikyvuje a podáva labku na znak mieru.

Nejaký čas to celkom dobre funguje. Vlk a zajko sa naozaj delia o všetko. Spolu hľadajú jedlo, žijú pod jednou oblohou … len zajko akosi pomaly zisťuje, že teritórium jeho nového priateľa sa čoraz viac zväčšuje a stále častejšie sa stretávajú v jeho malom brlôžku, kde už nie sú len dvaja, ale je tam aj množstvo iných, samozrejme priateľov … vlka. Ušiačik je čoraz unavenejší, čoraz menej vládze, ako sa usilovne a poctivo stará o hostí a … chradne. Ale nám je dobre, chváli sa vlk a ušiačik unavene prikyvuje. Vlk sýty, oddýchnutý … ušiačik síce nehladuje,. ale často ani nespí a lopotí od rána do večera. Už nevládzem, šepne vlkovi jedného večera. Mali by sme sa radšej rozísť. Vlk pozrie na ušiačika krutým a povýšeneckým pohľadom a kričí – nevieš si vážiť moje priateľstvo, si obyčajný sebec … tak dobre je nám spolu a ty sa chceš zase starať len sám o seba.

Ako rozprávka skončila ? Nepodstatné … teda som zabudol spomenúť, že ušiačik sa volal Slovensko a vlk – Brusel. A možno sa volali úplne inak, na tom vlastne nezáleží.

Priznám sa a nebudem si teraz vyberať slová – gamby sa mi naťahovali do úškľabku, keď som videl “ excelentné “ vystúpenia na tlačových besedách našich “ potentátov „. Napadla ma pritom nielen nepodarená rozprávka, ale hlavne myšlienka, prečo jednoducho nepremenujeme ten objekt na bratislavskom kopci – na Cirkus Parlamento ? Však klaunov máme už dosť, a hoci v známom filme o Cibulkovi a jeho medveďoch nikto prasiatka nechcel, v našom prípade nie je na výber – nám ostali (skoro) len prasiatka. Musím sa priznať, vlastne som ani neuvažoval o tom, či a kto hovorí pravdu. Pri pohľade na zlostné vystúpenie I.Matoviča a naopak kultivované správanie ministra vnútra Kaliňáka či šéfa policajného zboru T.Gašpara ma napadlo len jediné – komu z nich by som veril ?

Politika je špinavá vec, takže by som nemal veriť ani jednému. Pravda … nech je pravda akákoľvek, I.Matovič do parlamentu nepatrí. Na jednej strane podáva trestné oznámenia za rôzne výroky na svoju adresu, na strane druhej je sám autorom množstva podobných, ak nie oveľa horších výrokov. Navyše vulgárnych a nech hovorí čokoľvek, postavenie poslanca vyžaduje určitú kultúru vystupovania, ktorej asi nie je schopný. Navyše, bol by som veľmi rád, ak by sa konečne našli ľudia, schopní presvedčiť voličov o tom, že aj politik môže byť poctivý a hlavne schopní – riadenia štátu. Neverím však, že môže prísť k zmene, pokiaľ sedia v parlamente ľudia ako I.Matovič, ktorí len neustále vyvolávajú spory a sami sú autormi množstva výrokov, ktorých pravdivosť dodnes nepreukázali.

Aj na súde to tak chodí – ak niekto a niečo tvrdí, musí to podložiť dôkazmi …

Kaliňák a Gašpar majú v jednom pravdu – poslanec má byť vzorom správania a rešpektu k zákonu, či osobám, ktoré zákon reprezentujú. Pokiaľ má pochybnosti o ich poctivosti, má byť poslanec prvý, ktorý využije zákonné prostriedky a postupuje výhradne v duchu zákona. Má byť príkladom pre všetkých občanov, pre vlastných voličov a má sa vedieť ovládať v akejkoľvek situácii bez ohľadu na to, aké pocity s ním práve lomcujú. Taká je moja predstava poslanca a I.Matovič do nej žiadnym spôsobom nezapadá. Jeho vystúpenia sú preplnené prázdnymi slovami, urážkami oponentov a skoro vždy absentujú dôkazy. Niekto by povedal, že dokonale režírovaný cirkus pre jednoduchého človeka alebo prosťáčika.

Ktosi mi povedal, že najhlasnejšie kričí – vinník. Kričí, pretože je presvedčený, že krikom zakryje nedostatky … napríklad nedostatok dôkazov, podopierajúcich jeho tvrdenia či obhajobu. Niekto iný zase tvrdil, že najhlasnejšie kričia – zúfalci. Čo človek, to názor. No musím priznať, že poznám len veľmi málo ľudí, ktorí sa vedia ovládnuť za každej situácie. A tých, čo to dokážu … u tých som za roky poznal jedno-jediné – ak už niečo vyrieknu, vedia si za svojím názorom stáť a vedia ho podložiť argumentami, ktoré majú hlavu i pätu. Nepotrebujú krik a vulgárnosti …

Pomôžem si citátom Františka Palackého z roku 1865, ktorého obsah by mal byť dôvodom na zamyslenie aj dnes – “ Byli sme před Rakouskem, budeme i po něm …“

Platí to aj v prípade Slovenska a slovenského národa. Boli sme pred Matovičom, Kaliňákom, Ficom či Mečiarom a Dzurindom … a budeme aj po nich. Boli sme pred vznikom únie a budeme aj po jej zániku. Boli sme Slováci v čase uhorského útlaku, boli sme Slováci v čase Československa a nech si hovorí kto a čo chce – budeme Slováci aj v rámci únie, a nikdy nebudeme niečo, sterilne označené ako – Európania.

Mali by sme sa nad slovami Palackého zamyslieť. Ich význam je oveľa hlbší, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Skrývajú v sebe aj úctu, ktorú by sme mali k svojmu pôvodu a minulosti prejavovať. Úctu k našim koreňom a našim predkom, ktorí si rozhodne nezaslúžia toľko poníženia, koľko dnes prináša obsadenie slovenského parlamentu a správanie našich volených zástupcov. Zaslúžia si vari naši dejatelia Štúr, Hurban, Hodža alebo Štefánik, aby sme ich sny, námahu a dielo, ktorého sa nedožili, degradovali tak potupným spôsobom v podobe správania našich volených zástupcov ?

Hlboko si padol, rod môj, že rozkazy k mukám a záhube Svojej sám vykonávaš, ktoré by iný odmrštil s nevôľou zvrchovanou. Podhodil si sa k nohám šliapateľov Svojich a oni teraz rajtujú s potupou a s výskaním po Tebe. (Ľudovít Štúr)

Slová, ktoré prežili skúšku času a mali by nám byť zrkadlom pravdy pri sledovaní správania “ našich “ zástupcov. Pretože to už dávno nie je o nás, alebo skôr – nie je to o nás od počiatkov slovenského nového veku – 1989. Nie je podstatné, čo ľudia hovoria … podstatné je, čo nám hovorí ich správanie. Kto z nich môže byť o sto rokov symbolom hrdosti slovenského národa, akým boli vyššie spomínaní – Štúr, Hurban, Hodža či Štefánik ? A čím budeme o sto rokov, ak sa dnes tak ľahkovážne vzdávame toho, čím sme boli – pred sto rokmi ?

Závanom nádeje, ktorú sme tak ľahkovážne … zahodili ?