Keď za mladších čias vybehla na ulicu teta, ktorá sa začala vyzliekať, alebo predvádzať niečo iné, bola pomenovaná výstižne – štetka, fľandra, prostitútka … alebo aj inak. Obvykle došli policajti, tetu naložili do auta, dostala gumo-terapiu a skončila na psychiatrii. Dnes ju označia za – aktivistku a bojovníčku za demokraciu.
Kedysi aj posledný vandrák mal v sebe toľko úcty, že pred chyžou svojho nepriateľa zapichol kopiju a vyzval ho na súboj, alebo mu oznámil, že vyhlasuje vojnu. Hoci sa to často pokladalo za zneužitie postavenia silnejšieho, aspoň to malo akúsi (hoci pochybnú) kultúru. Dnes iný vandrák je nositeľom Nobelovej ceny za mier (hoci pre mier nikdy a nič neurobil), a svoju vďaku vyjadruje bombardovaním a zabíjaním nevinných ľudí, ktorým sa ani neunúval doručiť oznámenie, že sú s ním vo vojne. Hovorí sa tomu vojna proti terorizmu – ktorú vedie terorista.
Kedysi chodili tréneri po uliciach miest, malých dedinách a hľadali talenty. Pozerali sa na deti a vyberali. Deti trénovali, lebo ich hra bavila a keď dospeli, robili radosť fanúšikom svojimi úspechmi na medzinárodnej scéne. Dnes sa už talenty nehľadajú. Vypíše sa oznámenie a základným predpokladom prijatia do klubu je obsah peňaženky rodičov. Čo tam po fakte, že zbohatlícky synček je šmatlavý a škuľavý – však tatko má peniaze, nie ? Synček dospeje, posedáva na lavičke, lebo tréner má lepších a nakoniec sa dostaví úspech s následkami. Úspechom je zisk titulu majstra krajiny, následkom výpoveď trénerovi, lebo niekoho synček posedával na lavičke.
Kedysi vypracovalo ministerstvo projekt, ktorého realizáciu zadalo štátnej firme. Dnes ministerstvo vymyslí projekt, zaplatí externistovi, aby ho vypracoval. Potom najme iného externistu, ktorý má vybrať firmu, ktorá projekt zrealizuje. Ešte sa ani nezdvihla tehla, nezaryla lyžica bagra a už sa platia milióny. Výsledkom profesionálneho a nezávislého prístupu ministerstva je víťazstvo uchádzača, ktorý je najlacnejší, najvýhodnejší – proste najlepší. Akurát nemá ani jeden čakan, ani jedného odborníka, ani jedného robotníka. Opäť sa nejaké peniažky prelejú, kým si víťaz súťaže o prácu nájde tých, čo budú – pracovať. Paradoxom je, že hoci víťaz je najlepší (podľa ministerstva), čo v minulosti postavil – to mu padlo, alebo bolo reklamované. Ale je najlepší, však to tvrdia pán minister, nie ?
Iný minister kúpia za milión to, čo inde predávajú za stotisíc. Nie, nebláznite – za socializmu to bola diktatúra, a tresty za rozkrádanie boli vlastne politickými procesmi, nie ? Však to´bolo kolektívne rozhodnutie, vládne. A kolektívna vina je zakázaná … len jedno mi vŕta hlavou, prečo teda trestáme a pokladáme organizovanú trestnú činnosť za závažnú, keď inde je to dôvodom na generálny pardon ?
V kolektívnom športe vládne taký zvyk – polovica kolektívu sú silní a výkonní mladíci, tretina starí vlci so skúsenosťami, a tretina dorastajúca generácia, ktorá naberá skúsenosti. Na Slovensku tvoria polovicu starí vlci, tretinu náhradníci (za iných starých vlkov) a tretinu mladíci bez skúseností. Opovážte sa neuspieť a uvidíte … keby ste vzali ešte jedného starého vlka, určite by to bolo lepšie !!! Zaznie v prípade neúspechu. A čo zajtra ? Kašlať na zajtrajšok !!!
________________________________
Občas si pripadám ako v jednej talianskej komédii. Vyberali tam ministra a jeden politik namietal – … to nemyslíte vážne, veď Ciccio je idiot !!! To hej, odpovedal mu kolega, ale je to náš idiot.
Len jedno mi vŕta hlavou – prečo my toto idiotstvo platíme a tolerujeme ? Alebo … no to dúfam nie, že by sme aj my ……. ???
Tu niet čo komentovať. Obsah článku,... ...
Nedokázala by som to lepšie vyjadriť,... ...
Dovoľ mi nesúhlasiť! Svet sa ešte ...
...je to komentár Jaroslava Waltera ...
...žiarivý príklad z vlani víťazného... ...
Celá debata | RSS tejto debaty