O Slovensku

Väčšina modernejších áut vie zobraziť na palubnom displeji aj výstrahu pred námrazou. Nevedno, čím to je – ale najviac riskujú a predvádzajú sa práve majitelia týchto „tátošov“. A smutné je, že ignorujú dokonca aj vozidlá záchranných služieb …

Istý Oto (meno mal zobrazené na tabuľke pod zadným sklom, ale aj na ešpézetke) sa rozhodol, že čakanie na križovatke je zbytočné. Skončilo to prudkým brzdením vozidla RZP, ktoré sa pohybovalo na hlavnej ceste, dokonca malo zapnuté aj svetelné výstražné znamenie …

Dopravné značky vedľa ciest slúžia zrejme namiesto stromov, ktoré niekto vyrúbal. Povedal si pán/dáma na luxusnom SUV značky Lexus s prešovskou značkou, ktorý pokojne zastal na mieste, kde to značka zakazuje, svojho tátoša zamkol a niekde odišiel. Výsledkom bola kolóna, prakticky neprejazdná cesta … a v kolóne stála aj sanitka, ktorú možno niekto a niekde netrpezlivo čakal …

Iné miesto, iný zákaz – pohybu vozidiel nad 3,5 tony. Dvom pánom v poľských kamiónoch to zjavne nevadilo, a tak sa pustili po ceste, na ktorej konci sa len bezmocne šmýkali a blokovali cestu. Možno sa to aj dalo riešiť, ale to by nesmelo pánov v uniformách pred daným úsekom viac zaujímať meranie rýchlosti. Iste, uznávam – je to výnosnejšie a menej náročné, ako hádka s „profesionálom“ za volantom, ktorý nerozumie slovenčine.

Subaru v priekope … priznám sa, niečo podobné som videl prvý raz. Rovná cesta, dokonca aj posypaná (aj keď len štrkom) …

… ale nedivil som sa, mladý pár ma predbehol pár minút predtým, než zaparkoval auto vedľa cesty, a už vtedy veľa nechýbalo k opretiu auta o zvodidlá.  Vtedy však vodič ešte rozkolísané auto zvládol. Zjavne sa však nepoučil. A tak stáli obaja vedľa auta, zaparkovaného v priekope. A urobil som chybu, že som vedľa nich zastal. Namiesto poďakovania, že som zavolal známym v servise, ktorí ich auto vytiahli, a s troškou námahy aj spojazdnili, mládežníci bez slov nasadli do auta a odišli. Čo už, stávajú sa aj horšie veci, povedal som si. Známych som pozval na kávu, nabudúce na oplátku … a pobral som sa ďalej, netušiac, že čoskoro mládežníkov stretnem ešte raz, ale za úplne iných okolností. A žiaľ, platilo staré a známe porekadlo o džbánku a vode. Skončilo to nehybným telom, prikrytým vedľa cesty a nanešťastie platilo to, čo pri nehodách platí skoro pravidelne – darebák za volantom prežil, a obeťou sa stala jeho spolujazdkyňa.

Ľudia, kam sa ponáhľate ? Myslíte si, že oklamete prírodné zákony ? Stojí to za to, predbiehať v hmle, cez plné čiary, do neprehľadných zákrut, ohrozovať seba aj iných ? A pre zodpovedných poznámka na zamyslenie – kedy prestanú na našich cestách vystrájať „profesionáli“ v kamiónoch ? Ak je bežné zabavenie zbrane vrahovi, prečo by nemohlo byť bežné zabavenie (skoro zbrane) auta – darebákovi, ktorí ohrozuje zdravie a životy ostatných ?