O Slovensku

Do roku 1990 sa označovalo bývalé ZSSR ako “ Ríša zla „. Vývoj po tomto roku jasne ukazuje, že nielen našlo svojho dôstojného nástupcu, ale navyše zďaleka nedosahovalo jeho “ kvalít „.

Nebavme sa o medzinárodnom práve. Nemá to žiadny zmysel, ak svet akceptoval inváziu do Iraku, ktorá bola odôvodnená klamstvami administratívy G. Busha a zakrytá akceptovaným tvrdením, že USA majú právo na ochranu svojich záujmov kdekoľvek vo svete, potom má na to právo – každý. Tým skôr, ak sa deje niečo nekalé na jeho hranici, pretože agresie USA sa zatiaľ odohrávali výhradne v krajinách, ktoré by väčšina Američanov nebola schopná nájsť na mape.

Čo mali spoločné rôzni diktátori na Blízkom východe, či “ samovládcovia “ v Európe (medzi ktorých môžeme zaradiť aj expremiéra V. Mečiara) s ukrajinským Janukovyčom ? Veľa – zaviedli si systém vládnutia, pri ktorom profitovali skoro výhradne ich stúpenci, ale nemohol profitovať nikto, kto by ich postavenie mohol ohroziť. Preto je dnes občianska vojna v mnohých krajinách Blízkeho východu … a preto bolo aj Slovensko svojho času označené jednou skorumpovanou úradníčkou za čiernu dieru. Nikdy a nikde nejde o obyvateľov krajiny, vždy ide len o ovládnutie ekonomiky a jej podriadenie záujmom USA a ich spojencov.

Priatelia na Ukrajine hovoria, že demonštrácie boli dlho pokojné, a nevybočili z rámca slušnosti. Padali síce ostré slová, ale k násiliu nedochádzalo. Keď však začal klesať počet účastníkov, zjavili sa skupiny “ demonštrantov „, ktoré najprv navrhovali obsadenie budov a neskôr začali iniciatívne napádať príslušníkov poriadkových síl. Tieto skupiny prichádzali od začiatku ozbrojené, spočiatku rôznymi palicami a kameňmi, neskôr začali hádzať zápalné fľaše a nakoniec sa objavili aj strelné zbrane.

Nemôžeme porovnávať inváziu do Československa v auguste 1968 so súčasnou situáciou. Ak to niekto robí, zámerne sa pokúša odviesť pozornosť od podstaty problému. A podstatou je pokus EÚ a NATO dostať sa do priameho susedstva s Ruskom, pričom na to zneužili olympijské hry v Soči. Najprv skúsili opakovať starý recept s bojkotom hier (ale v Moskve 1980 na to dôvod mohol byť, nie však dnes), keď sa ukázalo, že neúčasť niektorých politikov je verejnosti absolútne ľahostajná (lebo prehliadli, že boj za záujmy LGBTI v Rusku je len zámienkou), prišla návšteva vojnovej lode amerického námorníctva – údajne za účelom prípadnej evakuácie amerických športovcov.

Chyba – Putin ignoroval aj túto otvorenú provokáciu. Napokon, ak bol dôvod prítomnosti vojnovej lode spájaný s hrozbou teroristických útokov, skúsme si predstaviť, aký krik by sa strhol, ak by sa počas olympiády v Salt Lake City 2002 zjavili ruské lode v blízkosti amerického pobrežia. A vtedy boli dôvody na obavy oveľa väčšie, ako v Soči.

Kauza Tymošenková – ťažko chorá, div nezomierajúca legenda oranžovej revolúcie sa zrazu po prepustení objavila na verejnosti. Oficiálne na invalidnom vozíčku, ale zazneli aj hlasy, že mimo kamier a zvedavého oka verejnosti nemala žiadne problémy s pohybom – po vlastných. Zrazu sa neponáhľala na liečenie do Nemecka, po ktorom tak zúfalo volala – prečo ? O jej vine či nevine najlepšie svedčí postoj svetových politikov a nových ukrajinských mocipánov – z väzenia prepustiť, k moci nepustiť. Prečo ? Zrejme preto, lebo na obvineniach Júlie bolo viac pravdy, než pomsty – zaťala peknú sekeru do ukrajinskej pokladne. A hlavne – nedelila sa s nikým, mimo svojich kumpánov.

Ruské vojská na Kryme. Čo teraz ? S tým nikto nerátal, každý očakával, že sa Rusko zachová podobne, ako v v prípade Iraku, Líbye, Sýrie, Pakistanu či Afganistanu. Vypustí pár silných slov, a nebude sa starať.

Veľký omyl – Putin nie je pripitý Jeľcin. Postavenie Ruska je vecou jeho osobnej cti. Kto ho niekedy videl pri vystúpení, veľmi rýchlo musel pochopiť, že Putin skrýva v sebe nielen túžbu po moci a majetku, ale aj silný vzťah k svojej krajine. Teda niečo, čo napríklad nemá ani jeden súčasný slovenský politik – tým ide len o moc a majetok.

R. Fico sa nedokázal jasne vyjadriť k situácii na Ukrajine a prítomnosti Ruska na Kryme. Padlo niekoľko neurčitých fráz o diplomatickom riešení, ale jednoznačný postoj nezaujal. Prečo ? Nemôže si to dovoliť – na Rusku je závislý úplne rovnako, ako na Bruseli a NATO.

_________________________________________

Aká je budúcnosť Európy ? Mali by sme si uvedomiť, aká nie je. Nie je pod dáždnikom Bruselu (položte si otázku, čo ja skutočným dôvodom odmietania eura v niektorých krajinách, hlavne v Británii … hoci sa k jeho prijatiu zaviazali.), a rozhodne nie je pod dáždnikom NATO. Pakt je vernou slúžkou záujmov USA, a vôbec nie je o udržiavaní mieru.

Vývoj na Ukrajine dal jasnú odpoveď na otázku, ako skončia tí, ktorí sa vzoprú záujmom USA a Bruselu. Budú zvrhnutí, aj za cenu obetí na ľudských životoch. Janukovyč Bruselu nevadil, pokiaľ prezentoval, že podpíše asociačnú zmluvu s úniou. Dovtedy nevadilo nič – jeho diktátorské správanie, či obrovský majetok. Keď odskočil (lebo si spočítal, že bez únie sa Ukrajina zaobíde, ale misia proti Rusku je ekonomickou samovraždou), stal sa nepohodlným terčom.

Otázkou budúcnosti je – ako sa zbaviť tútorstva Bruselu a NATO ? Vývoj na Ukrajine však potvrdzuje, že to bude veľká bitka na malom dvore – úniu a NATO vôbec nezaujímajú osudy národov. Len idiot alebo zlodej (podvodník) môže nazývať 0,5 – 2% protestujúcich proti nejakej vláde – vôľou národa, ktorú treba naplniť.

Svet potrebuje rovnováhu. Protiváhou môže byť silné Rusko (a nepochybný strach NATO z neho), alebo zánik všetkých paktov … a nepočúvajte krik o porušení medzinárodných zmlúv – kričia práve tí, čo ich porušujú pravidelne a bez škrupulí.

____________________________________

Chcel by som sa raz dožiť slovenskej vlády, ktorá dokáže otvorene pomenovať veci, a jej hlavným záujmom budú – ĽUDIA.