O Slovensku

… volebného zákona, a všetko zakončené predčasnými voľbami. Z rokovaní parlamentu, vystúpení poslancov a členov vlády sa stal vulgárny kabaret, ktorý zneucťuje povesť Slovenska vo svete. Možno si niekto povie, že to nie je nič neobvyklé ani inde, ale nemusíme sa vo všetkom a všade po niekom – opičiť.

Premiér má síce pravdu, že čo je veľa, to je dosť. Ale mal by ísť príkladom vo využívaní legitímnych inštitúcií. Nemal by klesať na úroveň svojich oponentov a mal by rešpektovať, že občania si volia svojich zástupcov na riadenie štátu, a nie pre verejné vybavovanie vzájomných účtov. Či sa nám to páči, alebo nie – dnes nemáme v parlamente (a sotva sme niekedy mali) elitu národa, ale presne naopak – spodinu najhrubšieho zrna. Klamárov, chrapúňov, špekulantov, všeumelcov či posteľných hráčov – naozaj zmes rôzneho razenia, ale nič, čo by mohlo viesť k zlepšeniu života národa. Iste, dnešné elity pokladajú za národ – len sami seba. Ale to je ich problém.

Nerobím si ilúzie, že sa objaví nejaká zmysluplná výzva … alebo dokonca vyvodenie osobnej zodpovednosti za súčasnosť. Ale pokiaľ nedôjde k zmene volebného zákona, a neukončí sa vládnutie súčasnej „soldatesky“, na lepší život nemáme šancu. Dokonca – žiadnu.

A na záver – áno, pán premiér, naozaj ste vyhrali štyrikrát po sebe voľby a trikrát zostavili vládu. No pri pohľade na dnešok je to všetko možné, ale víťazstvo určite nie. A ak predsa – tak len Pyrrhovo. Niečo na štýl podnikania súčasných mienkotvorných médií, kde veria v platnosť rovnice – blbec plus pero sa rovná novinár. Realita však ukazuje, že výsledkom je len písaná blbosť z pera – blbca. Pri pohľade na súčasnú politickú scénu hovoriť o niečom inom ako víťazstve – môžu len ľudia, ktorí sú neschopní vyhrávať. Ale úspech to v žiadnom prípade nie je.