O Slovensku

Posledný raz som býval na internáte v roku 1997. Bolo to v Bratislave, izby vtedy ešte dýchali (relatívnou) novotou, pôsobili čisto a útulne. Odvtedy pretieklo Dunajom veľa vody, internátmi množstvo študentov, ale ….

Údržba a modernizácia nezaujímala nikoho. Menili sa akurát prevádzkovatelia alebo prenajímatelia, môžete si to nazvať podľa vlastnej chuti. A samozrejme – menili sa aj ceny, teda stúpali. Vždy sa to nejako zdôvodnilo – rastúcimi cenami energií a služieb, nákladmi na údržbu či dokonca plánovanú modernizáciu. Plánovanú, pretože to vždy ostalo len v polohe rečí.

Prevádzkovatelia zarábali, kým sa dalo a potom obvykle skončili zmluvy, a odišli. Niekde prišli iní, obvykle len názvom, inde sa budovy potichúčky vrátili pod správu škôl. Opotrebované, alebo aj zničené, pričom školy nemali prostriedky na obnovu, výmenu zariadenia a podobne. Všetko podľa zásady, zakotvenej v tejto spoločnosti od roku 1990 – prosperujúce do súkromných rúk, stratové prenechať štátu.

Celkom by ma preto zaujímalo, ako boli vlastne koncipované rôzne zmluvy o ekonomických prenájmoch, ako je vlastne možné, že sa odovzdávali budovy v dobrom, niekde dokonca výbornom stave, a vrátili sa zničené a často nepoužívateľné.

U tých ubytovacích zariadení, ktoré trvalo spravovali školy, by má zase zaujímalo, ako sa dostali do dnešného stavu, prečo sa nevykonávala pravidelná údržba a modernizácia, kde končili prostriedky na tento účel vyhradené. Niekto predsa musel byť zodpovedný … niekto dostával plat.

Prísľub miliónového príspevku na rekonštrukcie a obnovu internátov zo strany premiéra je síce pekný, a študentov určite poteší, ak sa naplní. Ostane v ňom akurát kvapka blenu podobe ožobráčených daňových poplatníkov, ktorí sa opäť poskladajú na škody, beztrestne spôsobené niekým iným. Niekým, kto možno dlhé roky zarábal … a dnes si pokojne žije v závetrí a … smeje sa, akí sme sprostí …