O Slovensku

Zámerne som použil úvodzovky, pretože je zjavné, že M.Havran nevie zvládnuť nesúhlas iných so svojimi názormi.

Čo je u amatéra prípustné, by malo byť u profesionála vylúčené. Ak niekto tvrdí o sebe, že je spisovateľ, teológ alebo publicista, akosi by mal vedieť zvládnuť svoje emócie. Havranovi to však nejde, a denník SME akosi nevidí, že jeho autorský stĺpček skôr škodí, než prospieva.

Pravidelne stretávam ľudí, ktorí mi tvrdia, že vojnový slovenský štát bol rajom na Zemi. Neriešim ich, nemá to zmysel. Rovnako sa nesnažím riešiť rasistov ani slniečkárov. Akosi to beriem ako dve strany jednej mince, alebo dnes často omieľaným slovom – extrémizmus rôznych foriem. Ani jedna strana nepočúva, ani jedna strana nemá záujem o diskusiu. Tak prećo strácať čas ?

Pokladám za normálne, že venujeme spomienku výročiu okupácie a jej obetiam.

Čo však nepokladám za normálne, je opakovanie rovnakých chýb. Chýb, ktoré okrem iného viedli aj k okupácii v auguste 1968. Napríklad fatálnej chyby v podobe orientácie na  jediný správny názor a popierania akejkoľvek možnosti, že veci môžu byť aj inak. Zaslepenej viery, že čo nepovie náš ideál (vtedajší alebo dnešný), nemôže byť jednoducho správne.

Prestaňme sa konečne pretvarovať. A priznajme, že dnešné slovenské politické špićky nemajú rovnako kožu na ksichte, ako ju nemali tí, čo obhajovali okupáciu v auguste 1968. Prestaňme sa pretvarovať, že cudzia čižma na Slovensku je v poriadku, ak nie je sovietska alebo ruská. Prestaňme sa klamať.

Nech sa nikto neurazí, ale slovníkom láznika – polovica konfliktov vo svete by nikdy nezačala, keby každý “sral doma” a nestaral sa do druhých …

Je pochopiteľné, že mnohí nezvládajú, ak sa siahne na ich idoly. A je smutné, že dnešní hlásatelia slobody, pravdy a demokracie volajú po týchto hodnotách len na cudzom dvore. Ak je Havran a ktokoľvek pobúrený tým, že niekto povie “Brežnev bol Ukrajinec” a podobne, má smolu – je to fakt. Ak to chce kritizovať tento postoj, nech sa v prvom rade pozrie za seba (a možno aj na seba) a nespája do jedného celku ZSSR a dnešné Rusko. Pretože je to rovnaký nezmysel, ako ten, s ktorým sa nevie stotožniť. A možno aj väčší, ale o tom je škoda polemizovať.

Ak nazývame zradcami alebo kolaborantmi ľudí, ktorí podpísali pozývací list pre okupantov v auguste 1968, rovnaký status majú mať aj tí, ktorí sa dnes snažia v našom mene podpísať iný pozývací list, a robia zo Slovenska koridor pre cudzie vojská za účelom údajných cvičení. Kto chce cvičiť, môže doma.

Žijeme v dobe moderných technológií. Správy neposielame po holuboch. Takže ani nepotrebujeme stále základne “spojencov” na našom území, alebo ich pravidelné producírovanie cez naše územie. Každý, kto niečo podobné podporuje, je rovnaký darebák, ako tí – čo podpísali august 1968 a “dočasný” pobyt sovietskych vojsk. A nepochybujem, že každý z tých, ktorí tak neochvejne oslavujú našich dnešných spojencov, sa choval úplne rovnako aj v auguste 1968, ak ho zažil. Pretože “kolaborantské prasce” sa nemenia, mení sa len pán, ktorému slúžia …

A ešte malá poznámka na záver – v stredoveku boli asi múdrejší, než my dnes. Ak by vtedy niekto volal po cudzom vojsku na “svojom” území, bol by o hlavu kratśí alebo vyplazoval jazyk na šibenici – hovorilo sa tomu bez obalu – zrada.