O Slovensku

Čas letí ako bláznivý, doba je už dávno nepodobná tomu, čo sme poznali v detstve alebo mladosti. Napriek tomu akosi čakáme, že určité hranice sa neprekročia. Márne …

Podozrenie, že novinár alebo exnovinár sleduje za odmenu svojich kolegov a predáva informácie o nich pochybnej osobe, ma zasiahlo ako facka z uháňajúceho rýchlika. Čakal by som čokoľvek, ale niečo podobné určite nie … šokom nie je pravda, ale často odhalenie o oprávnenosti zlej predtuchy.

Paralelná tajná služba … čo to vlastne je, napadlo má kedysi. Ako môže niečo podobné vôbec fungovať ? Nie je to nebezpečný precedens ? Otázky ostali vtedy bez odpovedí. Ale bolo na to niečo, čo mi ani náhodou nevoňalo. Žiadny zákon neumožňuje splodenie niečoho podobného, ako je paralelná inštitúcia … zvlášť v takej oblasti, akou je činnosť tajných služieb, o ktorých “zásluhách” by malo vedieť čo najmenej ľudí. Každý dokáže niečo a niekedy prekročiť.

Na jednom diskusnom fóre prebehla diskusia ku vyšetrovaniu polície, ktoré trvá vyše roka, nikto nevznesie obvinenie, ale ani nezastaví konanie. Vraj … v čom je problém a prečo to takto je …

Áno, v situácii uplatnenia zákonného “odpustku”, ktorý je neskôr zrušený vyšším orgánom a zakladá sa na predošlom plnom priznaní viny, je naozaj divné – ak nedochádza k vzneseniu obvinenia. Vtedy jednému vŕta v hlave, čo je asi v pozadí. Nedostatok dôkazov ? Nezmysel, však predtým bol skutok objasnený priznaním v plnom rozsahu. Neochota vyšetrovať ? Nikto by to nenaťahoval, rovno by vec odložili, dôvody by sa našli. Takže – ani táto možnosť nie je správna. Ostáva posledná – niekto chce vec objasniť, ale nemôže vzniesť obvinenie, pretože naráža na zákonnú prekážku … akú, ponechám na zvážení čitateľa. No nedotknuteľných z pohľadu zákona veľa nemáme … vlastne máme len jedného.

Sklamanie ? Alebo naplnenie nepríjemnej predtuchy ?

Neviem. Pri facke z uháňajúceho rýchlika dôjde možno k zlomenine, možno otrasu mozgu … ale to sa dá liečiť. Horšie je to s tými fiktívnymi ranami, ktoré dopadnú akosi … “bezdotykovo”. Čo robiť ? Čo sa ešte vyplaví na povrch ? Kto, kedy a s kým ?

V “civilizovanej” demokratickej spoločnosti má nič neprekvapí. Ak môže predsedať Saudská Arábia Rade OSN pre ľudské práva a nečelí žiadnym sankciám napriek tomu, že na jej území vládne stredovek … a na opačnej strane mocenskej hry je Rusko, vydierané sankciami len preto, že sa nenechalo okradnúť o námornú základňu a nebolo ochotné platiť Ukrajine za priateľstvo podľa predstáv pohrobkov Banderu … svet je naozaj čudný.

Kde sa ozýva cinkot mincí, tam právo, pravda a spravodlivosť často – mlčia …

Videl som jednu časť slovenských Mafiánov, ktorá sa dotýkala aj úlohy SIS v súvislosti so zločinmi mafie. Mnohí komentovali aj úlohu zosnulého J.Svěchotu, a nechýbal medzi nimi ani exnovinár, ktorý mal údajne sledovať svojich kolegov z fachu pre Kočnera. Neviem, ak je to pravda, nemal z toho divné pocity ? Iste, dnes už nemáme mafiu, ktorá siaha pri každej príležitosti – po násilí. Dnes máme biele goliere, ktoré majú dosť prostriedkov, aby si čokoľvek kúpili. Ich minulosť zahaľuje hmla, alebo sa o nej decentne mlčí podľa hesla – kto sa chce hanbiť za postavenie vagabunda ? No, niektorí sa nehanbia ani za to, že sú vagabundi. Alebo nimi boli. Dnes sú počestní ľudia, smotánka spoločnosti, ktorú pravidelne oslavujú rôzni mediálni fanúšikovia fekálnej kultúry v nádejí, že im niečo spadne na zem z bohate prestretého stola.

Smutné … bojíš sa basy ? A kto ho tam pošle ? Ten, čo sám nepozná význam slov – právo, spravodlivosť ? Iste, aj rana šidlom do vlastného oka sa dá pokladať za úspech, ak je zasiahnuté oko – slepé. V inej oblasti sa hovorí – ukáž mi svojich priateľov a ja ti poviem, kto si. Pri pohľade na našich politikov by však zrejme najčastejšie zaznievali slovné spojenie – privilegovaný chudák. Alebo – bohatý chudák ? Na tom vôbec nezáleží, aj tak je im jedno, ako vyzerajú.

Horúce leto, treskúca zima alebo upršaná jeseň … všetko jedno, na vrchole pyramídy moci a prospechárstva, pri kormidle štátu stále vládne hmla ….

Doba sa zmenila. Kedysi a niekde inde sedeli mlčky pri stole kmeti istej spoločnosti. Na stole bola veľká misa, v ktorej neustále horel oheň. Medzi kmeťmi kolovali malé lístočky, ktoré si všetci prečítali, posledný skončil a hodil do plameňov v mise. Takto sa stretávali počas dní, týždňov, mesiacov, rokov – v temnej noci, na miestach, kde by možno nikto nečakal ani závan človeka.

Doba sa zmenila. Dnes nepoužívajú lístočky, nestretávajú sa na odľahlých miestach pod rúškom noci, nečítajú mlčky lístočky, ani ich nepália. Stratili akýkoľvek ostych a rešpekt pred pravidlami spoločnosti. Už ani neskrývajú, že pravidlá sú len pre tých, ktorí si nemôžu kúpiť výnimky. Už ani neskrývajú, že pravda, slušnosť, zákon a česť sú len slová.

Gorily v hmle …