O Slovensku

Bývalá verzia štátu, teda Československo, pôsobila na mnohých šedo, bezfarebne a ponuro. Hovorili, že má presne toľko odtieňov šedej, ako je farieb. Neviem … ako deti, neskôr dospievajúca mládež sme to videli inak. Iste, ako pubertiaci sme kritizovali všetko a všetkých, každý tridsiatnik bol pre nás starec.

Rok pre nás začínal dozvukmi zimných prázdnin, a strachom z polročného vysvedčenia. Ale, počas jeho prvých dní sme poletovali po klzisku, ktoré sme si urobili za pomoci hadice z požiarneho hydrantu na fľaku trávnika pred domom. Dospelákom to nevadilo, mali nás pod dohľadom, a tých, čo im to vadilo – sme zase ignorovali my. Mydlili sme hokej od rána do večera,  využívali posledné dni voľna pred školou, často sme ani na puk nevideli, keďže bola tma a nám sa nechcelo ísť domov. Korčule ? Zabudnite, väčšina sme šmatlali na obyčajných čižmách po ľade, tí šťastnejší síce korčule navliekli, ale na miniklzisku im neboli veľmi platné.

Vysvedčenie sme prežili a prišla jar. Hokejky skončili v kútoch pivníc a okamžite sme vytiahli lopty a kopačky. Z Martincov, Nových, Šťastných či Bublov sa stali šmahom ruky Ondruš, Kozák, Nemec či Gogh, Masný, Jurkemik alebo Keketi. To boli hrdinovia našich slnečných dní. Namiesto bránok sme pohodili dva kamene, ak nebola veľká lopta, stačil aj tenisák. Žiadny problém. V školách prišiel čas exkurzií, rôznych výletov a pomaly sa blížil koniec školského roka. A začínali sme robiť plány na leto. Niektorí mali ísť k babkám a dedkom, iní do pionierskych táborov, a ďalší sa motkali doma, okolo záhrad, alebo blízkych potokov.

Prišlo leto. Liezli sme po stromoch, skúšali nezrelé ovocie a zapíjali ho vodou z potoka – a potom šprintovali do lopúchov. Pioniersky tábor prišiel a odišiel tak rýchlo, že sme ani nestíhali zisťovať, kde sme. Dni sme trávili spoznávaním rastlín, lesov, rôznych pamiatok, súťažami v rôznych športoch, ba jeden rok sme sa dožili aj nočnej výpravy – hľadania pokladu. Večer sme kládli táboráky, a po nociach špekulovali, čo asi robia inštruktori. Koniec leta sme obvykle trávili výmenami zážitkov s kamarátmi, a využívaním posledných dní voľna pred školou.

Jeseň pre nás znamenala naháňačku na začiatku školského roka, užívanie si posledných slnečných dní a s tým spojenej zábavy, lampiónové sprievody, kde najväčšou zábavou bolo strčenie paličkou do lampióna nešťastnej obete, ktorá si dovnútra vložila namiesto žiarovky na baterku – sviečku. Sprievodom sa ozýval hurónsky rehot v prípade úspechu, a nazlostení učitelia hasili ohníček z lampióna a zúrivo hľadali vinníka, ktorého nemali šancu nájsť. Ani nenašli.

Občas sme zbehli ako partia do kina, kde sme zaujato sledovali dobrodružstvá Winnetoua a jeho bieleho brata, čo sa vždy prejavilo smútkom počas posledného dielu, a dvoma-troma týždňami hier na Indiánov a kovbojov. Alebo sa smiali na bitkách Šimona a Matúša, vypliešťali oči na Božské telá, či váľali sa pri pohľade na nemotorného Fantozziho, alebo grimasy Funésa. Neskôr, keď sme boli stredoškoláci, začali sme chodiť na stanovačky a spoznávali rodnú hrudu. Niektorí sa síce zvykli stratiť, iní zase skúšali čo nemali – napríklad pivo či cigaretku. Jasné – mali sme aj spolužiačku, ktorá sa stala mamičkou v sedemnástich. Ale – dodnes žije s otcom svojho prvého dieťaťa – dnes ich majú štyri.

Niekto povedal, že sme žili v šedej krajine. Mne sa naopak zdá, že je šedá dnes. Do kina nemôžem ísť, a nechodí tam ani väčšina mojich známych. Čo z krásnej kinosály, keď v ponuke sú skoro výhradne treťotriedne americké produkcie, preplnené násilím a krviprelievaním ? Ak to bolo predtým šedé, dnes to vidím čierne. Deti sa bojíme pustiť na diskotéky, aby tam neprišli k drogám, alebo úrazu – napríklad počas policajnej razie, kde policajti mlátia všetko hlava-nehlava. Detské tábory ? Dve tretiny sú zrušené, a tie, čo prežili zúrivé ničenie spomienok na minulú éru, majú často predražené a úbohé programy. A tak väčšina detí trávi svoj čas za počítačom, mnohé z nich majú problémy s čítaním a písaním – dokonca aj na strednej škole, iné vôbec nevedia, v akej krajine žijú.

Kto je na tom horšie – ja so svojimi spomienkami, alebo súčasné deti ? Nahradia im preplnené obchody, počítače či internet to, čo sme zažili v detstve my ? Sotva … a zlatým klincom úpadku je fakt, že ani nepoznajú význam slova – vlasť. Tá naša bola pre nás stelesnením významu slova … ale Slovensko ? Má k tomu veľmi ďaleko …