O Slovensku

Zrejme budem jedným z mála ľudí, ktorí neustále tvrdia, že na minulosť sa treba pozerať objektívne. Nech už je akákoľvek. A to i napriek tomu, že obeťami minulosti boli aj moji príbuzní.

Nikdy som nemal v láske inkvizičné procesy. Možno aj preto sa mi rovnako hnusia procesy v 50. rokoch minulého storočia, ale aj súčasné aktivity UPN. Za seba poviem, že túto inštitúciu beriem úplne rovnako, ako Kongregáciu pre náuku viery – teda ako modernú inkvizíciu. S modernejším vybavením, ale rovnakými praktikami a ľuďmi. Samozrejme, aj s ich kladmi a zápormi.

Bývalých eštebákov som musel v rámci svojej práce stretávať, bez ohľadu na to,či sa mi to páčilo, alebo nie. Rovnako som musel rešpektovať zákon, na základe ktorého vykonávali svoje povinnosti, a neuvažoval som nad tým, čije zákon dobrý alebo zlý. Musel som ho rešpektovať a bodka. Tých, ktorých som poznal počas minulej éry, som delil na tri skupiny –

1. Kariéristi – teda ľudia, ktorí išli vykonávať povolanie pracovníka Štátnej bezpečnosti, lebo hľadali výhody a rýchly kariérny postup
2. Ideologickí nadšenci – ľudia,  ktorí verili v socializmus, verili rečiam, že je ho potrebné chrániť proti rôznym živlom a podobne
3. Svine – teda odpad rodu Homo Sapiens s minimálnym intelektom a maximálnou túžbou po moci a beztrestnom práve ubližovať a týrať ….

Počas svoje práce som sa stretol výhradne so zástupcami prvých dvoch skupín, pričom kariéristu som stretol len raz. Bol studený ako psí čumák, kontroloval na požadovanom hlásení bodky a čiarky, dôsledne sa vypytoval na všetky nezmysly z formulára a vedel som, že ak nájde chybu – mám smolu. Chcel postúpiť – a ja by som bol ideálna možnosť.

Nadšenca som stretával pravidelne, keďže mal kanceláriu priamo v podniku. Klasický salámista, ktorý sa pozrel na človeka a vedel dobre, s kým má do činenia. A tak otravoval len tých, čo ohrozovali jeho presvedčenie a nedali si povedať, že si môžu hovoriť, čo ich napadne, ale nie pred …… a pri prvom stretnutí im vymenoval všetky udavačské postavičky v podniku. Mimochodom, väčšina z nich potom v novembri 89 poskakovala po tribúnach a vykrikovala o slobode a demokracii. Bol to typ úradníka, ktorý varoval – lebo to pokladal za férové, a konal až vtedy, keď niekto nechcel pochopiť. Bol to Človek … konajúci si svoju prácu, ktorej veril a za ktorú bol platený.

Zo skúsenosti iných som vedel, že ubližovala zásadne len kategória sviňa. A tá nehľadela na to, či sú alebo nie sú dôvody. Mala moc, tak ju využívala.

Dnes žijeme v dobe informácií. Takže veľmi dobre vieme, že tajné služby šliapu po zákonoch ešte viac, ako bývalí eštebáci. Rovnako vieme, že aj dnes sa väzní bez súdov, aj dnes sa mučí… a robia to najviac tí, čo majú svoje pysky plné demokracie, práva a slobody. Odpočúva sa plošne, bez ohľadu na ľudí a ich chovanie. Taká je realita. Slovenské politické špičky sa na rozdiel od zahraničných nebúria. Asi im to vyhovuje, možno aj sami používajú podobné praktiky.

Ak teda chce niekto minulému eštebákovi siahnuť na dôchodok a prideliť jeho časť politickým väzňom, mal by to robiť objektívne a zákonne. Jasne a zreteľne ukázať – ty si tá beštia, čo neprávom ……… toho a toho človeka. Podať žalobu, a vyhrať na súde. Dokázať svoje tvrdenia. Vtedy je to v poriadku a v súlade so zákonom.

Pokiaľ sa však bude uplatňovať princíp kolektívnej viny, ako navrhuje UPN… potom sme vôbec nepokročili a nie sme o nič lepší, ako bývalí eštebáci. Naopak – sme oveľa horší.

A na záver – keď vidím nejaké zasadnutie parlamentu, som ešte viac zhnusený, ako pri spomienke na eštebákov. Tam totiž sedia výhradne členovia prvej a tretej skupiny.