O Slovensku

Býva na rôznych miestach, ale ja chcem písať o jednom špeciálnom zákaze – o zákaze vstupu na územie. Prečo ? V jednej debate sa množstvo diskutérov pohoršovalo nad streľbou pohraničných zložiek počas studenej vojny na československých hraniciach. A mnohí zreteľne nechápali určité pravidlá, ktoré v takej situácii platia.

Najprv niečo o termíne – Železná opona. Všetci majú pravdu, na hraniciach boli naozaj ploty, neraz aj elektrické, ale boli aj iné zábrany … niekde dokonca aj mínové polia. Lenže – množstvo z týchto praktík sa používa aj dnes, a to dokonca aj v krajinách, kde by to človek nečakal – napríklad USA. Ale ploty nájdete aj v Británii, Izraeli, Indii, Iraku a mnohých iných krajinách. O železnej opone sa hovorí ako o zločinnej praktike, ktorú uplatňoval bývalý režim. Lenže to nie je celá pravda. Tá opona bola obojstranná. Dostať sa z územia bývalej republiky na územie susedného štátu ešte neznamenalo, že máte vyhraté. Nejednému utečencovi sa stalo, že po ňom strieľali úplne rovnako ako naši pohraničiari, mnohým sa stalo, že boli jednoducho na naše územie vrátení, lebo ich prijatie nemalo pre druhú stranu žiadny význam – neboli vedcami, príslušníkmi ozbrojených zložiek a nositeľmi využiteľných tajomstiev, či inak významnými osobami. A mnohí skončili v utečeneckých táboroch, kde boli často také životné podmienky, že preklínali svoje rozhodnutie. Taká bola železná opona v praxi.

Pohraničný režim je tvrdý všade na svete, bez ohľadu na vládnuce zriadenie a politický systém. V praxi to znamená, že ak vstupujete na zakázané územie, akceptujete aj riziká, ktoré vyplývajú z umiestnených výstrah – a súhlasíte aj s tým, že môže byť proti vám použitá služobná zbraň,pes, alebo nejaká forma pasce. Príslušník ozbrojenej stráže sa riadi prísnymi pravidlami, a tie platili aj za bývalej republiky. Ak neuposlúchnete výzvu na zastavenie a nereagujete ani na varovné výstrely, môžete si gratulovať, ako skončíte po služobnom zákroku v nemocnici. Obvykle sa totiž končí – na cintoríne. Patrola nemôže vedieť, či sa jedná o náhodného turistu, ktorý zablúdil, alebo ozbrojeného a nebezpečného páchateľa, ktorý napríklad uteká pred zákonom. A nikde na svete žiadny vojak nebude riskovať vlastný život pre akúsi humánnosť – to sa deje len vo filmoch. Každý sa bude riadiť zásadou, že ak má niekto skončiť na cintoríne – nech je to ten druhý.

Existujú aj špinavé pasce – u nás to boli falošné značky, ktoré mali presvedčiť narušiteľa, že sa nachádza na území susedného štátu, hoci to nebola pravda. Podobné praktiky sa používajú aj v USA. Ich účel je úplne rovnaký – napomôcť k zadržaniu narušiteľa tým, že vyvolajú falošný pocit dosiahnutia cieľa. Objavíte napríklad falošnú farmu, kde ponúkajú prácu a namiesto nej – dostanete od milého farmára kávu, a kým ju stihnete vypiť – od rangera putá na ruky. Svojho času (vraj) existovali aj pohostinské zariadenia, ktoré mali vyvolať opačný dojem – návštevník mal uveriť, že je v Mexiku. Dnes už nemajú význam, keďže technológie pokročili.

V každom prípade nemá zmysel nariekať nad tým, že niekto liezol na elektrický plot a nerozchodil tento zážitok. Zábrany podobného druhu boli vždy vybavené varovnými nápismi, a ak to niekto skúšal napriek tomu, určite to nerobil len pre odpor voči režimu, ale skôr z iných, oveľa vážnejších dôvodov. Ak niekto plánoval útek na Západ, obvykle si nekomplikoval situáciu podobnými nápadmi, keďže sa všeobecne vedelo o možnosti prechodu cez Juhosláviu, ktorá patrila medzi spriatelené krajiny.

A ešte niečo – nie je ľahké vystreliť na človeka, nech už je to ktokoľvek. Mimoriadnu situáciu počas vojenskej služby som zažil len raz, a hoci som nebol medzi tými, čo použili strelnú zbraň, mám na to celoživotnú spomienku. Nikdy na to nezabudnem, a dlho trvalo, kým som prestal mať rôzne nočné mory. Pritom – nikto počas tejto situácie nezomrel, len som si uvedomil, čo znamená streľba na človeka. Nič na tom nemení ani jej oprávnenosť. Je to zážitok, o ktorý nikto nestojí a nestojí za to žiadna medaila, dovolenka či iné „ocenenie“. Skúste sa opýtať tých, čo teraz chodia na mierové misie v Afganistane. Pokiaľ niekto argumentuje, že pohraničiari strieľali po niekom pre nejakú odmenu, v živote nedržal v ruke zbraň, a podľa môjho skromného názoru je mentálne retardovaný.

O bývalom režime si nerobím žiadne ilúzie. To však neznamená, že ho budem posudzovať s krvavými očami. Nebudem to robiť, a to napriek tomu, že moja rodina bola obeťou perzekúcií, najmä v 50. rokoch. Viem veľmi dobre z rozprávania obetí perzekúcií, že ubližovali konkrétni ľudia, nie politický systém. Ľudia, nad ktorými si odpľúvali aj skutoční komunisti, teda tí, čo verili v túto myšlienku. A neubližovali tí, čo vstupovali do strany z presvedčenia – ubližovali tí, čo pri každej príležitosti mávali knižkou, a potom rôzni prezliekači kabátov.