O Slovensku

Mal som na blogu príspevok, ktorý sa trochu stratil, keďže sa evidentne niekomu nepáčil. Bol úvahou nad riešením osadníckej otázky, teda dlhoročného problému s množstvom nelegálnych stavieb na cudzích pozemkoch. Zamyslel som sa nad riešením, a jediným vhodným sa mi zdalo vyhľadanie lokality, kde by si ľudia, ktorí majú pocit diskriminácie zo strany väčšinového etnika, mohli žiť podľa vlastných predstáv, a rozhodovať o svojich životoch bez cudzích zásahov.

Príspevok bol najprv bez akéhokoľvek vysvetlenia stiahnutý, neskôr sa síce objavil na zozname blogov, ale diskusiu na moje počudovanie nevyvolal – pritom práve otvorená diskusia o tejto veci bola mojím cieľom. Problém sa totiž nevyrieši tak, že sa o ňom bude mlčať, a bude sa zametať pod koberec. Zdá sa však, že podľa niektorých ľudí je akákoľvek diskusia o tejto otázke neprijateľná, a akýkoľvek názor, ktorý sa odlišuje od všeobecnej doktríny (teda nič neriešiť) je – rasistický.

Príspevok si však predsa len niekto prečítal, a rozhorčene zareagoval. Slovo „osadník“ nahradil slovom „Róm“ a označil ma za rasistu, ktorý chce menšinové etnikum niekde vysťahovať a zbaviť sa ho. V spomínanom e-maile bolo aj niekoľko zaujímavých tvrdení, ktoré by sa dali zhrnúť takto –

“ …. je vašou chybou (teda väčšinového etnika), že sa osadníci nevedia integrovať do spoločnosti. Keby ste dávali viac financií a lepšie sa starali o menšiny, neboli by s osadníkmi žiadne problémy. Stačí im zaistiť slušné bývanie, prácu a primeraný plat. A na to si štát musí nájsť peniaze … a mali by ste sa snažiť chápať našu mentalitu ….“

Uf … tak toto bola facka, ktorá ma doslova posadila na zadok. Takže, ak hľadám riešenie neprijateľnej situácie, a odmietam filozofiu bezbrehého rozdávania financií, som – rasista. Podľa niekoho (autor sa nepodpísal) som povinný starať sa o seba v rámci svojich možností, zaistiť si prácu, bývanie a všetko, čo s tým súvisí, ale nielen to – som povinný to isté urobiť pre niekoho, koho vôbec nepoznám … niekoho, kto má zo zákona trhací kalendár (rešpektuje len to, čo sa mu hodí), kto pokojne užíva cudzí majetok (a zúrivo napáda jeho oprávnených majiteľov), niekoho – kto pokojne stvorí niekoľkotonové smetisko a odkáže, aby to odpratali iní na vlastné náklady … páni … vrazil som si kávu, a neveriacky krútil hlavou.

Ústava tejto krajiny zaručuje nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a právo na jeho ochranu. Zjednodušene povedané, ak niekto obsadí cudzí pozemok (alebo dom, chatu), a vlastník zavolá oprávnený orgán, pričom doloží svoje vlastnícke práva, mal by tento orgán bez meškania vyzvať neoprávneného návštevníka, aby opustil cudzí majetok, alebo použiť primerané prostriedky, aby ho k opusteniu cudzieho majetku donútil … príkladom by mohlo byť Francúzsko. Realita Slovenska ? Pôjdete na obecný, mestský úrad či zavoláte iné orgány (napr. mestskú políciu) – všetci budú krčiť ramenami a tvrdiť, že nie sú oprávnení na riešenie problému. Pritom sú povinní konať samostatne a nezávisle už v prípade, že sa o niečom podobnom dozvedia … aj bez oznámenia oprávnenej osoby. Ale nekonajú … prečo ?

Ak totiž začnú konať, okamžite budú označení za diskriminujúcich, ihneď sa začnú ozývať rôzne humanitárne organizácie a tvrdiť, že problém sa takto riešiť nedá – ale o skutočnom probléme, teda vedomom a protizákonnom porušovaní práva na slobodné užívanie súkromného majetku a jeho ochranu – nikto nehovorí. Obete nikoho nezaujímajú … prečo ? Čo im chýba, aby ich zákon pokladal za ľudí s právom na ochranu ?

Ústava hovorí, že nikto nesmie byť diskriminovaný na základe svojej národnosti, rasovej príslušnosti, jazyka ….. atď. Pravda je úplne iná – na Slovensku sú diskriminovaní ľudia pre vlastníctvo majetku, ktorý sa niekomu inému zapáčil – a ten niekto ho chce užívať, nechce platiť ani plniť si žiadne povinnosti. Pozná len svoje práva a nepozná žiadne povinnosti … ale ja ho nechápem.

Má pravdu – nechápem a nechcem chápať. Pre svoje prežitie chodím do práce, venujem jej denne desať-dvanásť hodín, platím si účty, starám sa o rodinu. Nikto mi nič nedá, a to ani vtedy, keby som požiadal, hoci si svoje povinnosti plním. Nevidím teda žiadny dôvod, aby som financoval život niekoho, kto žiadne povinnosti neuznáva, a má len výhradne požiadavky. Nie je to moja rodina, ani priatelia … nemáme žiadny vzťah. Takže ani nemám žiadne povinnosti voči takejto osobe.

Denne ma médiá fackujú životom menšín a tvrdia, že ich diskriminujeme. Fackujú ma za moje vlastné dane, ktoré tečú do bezodnej studne. Tak som si v spomínanom príspevku dovolil navrhnúť, aby sme menšinám (osadníkom) vyhoveli, darovali im územie s možnosťou nezávislosti a šancou na slobodné rozhodovanie o svojich životoch. A hneď príde reakcia – najprv sa príspevok podivne pohybuje na blogu … neskôr sa síce objaví, ale už nie je relevantný … a nakoniec príde e-mail, ktorý ma označkuje … prečo ?

Zhrniem a podčiarknem – padla v e-maile otázka – prečo nás chcete vyhnať, keď my nechceme ísť nikde, lebo sme tu doma ? Nikto a nikoho nevyháňa (s jednou výnimkou – zo svojho pozemku vyženiem každého, koho som nepozval a je mi úplne jedno,kam pôjde) … len hľadám a uvažujem nad riešením situácie, ktorá je neznesiteľná. Ale nie – niekto nechce ísť nikam (prečo teda chodia do Británie ?), nechce meniť spôsob života, nechce, aby mu do života zasahovali iní – ale požaduje, aby mu tento život platili a plne tolerovali, že on si chce žiť podľa vlastných predstáv – teda nerobiť a zarobiť.

Paráda … dostal som napísané, že som rasista, ale ja svoju diagnózu viem definovať presnejšie – som debil, že ešte v tejto krajine žijem a dovoľujem, aby ma niekto týmto spôsobom okrádal a urážal.

P.S. Pôvodný príspevok, ktorý bol podnetom na spomínaný e-mail, nájdete tu – http://cudzinec.blog.pravda.sk/2013/12/13/kde-najst-pozemky-pre-osadnikov-a-co-tak-v-grecku/