O Slovensku

Máme rozpadnutý chodník, prerastené stromy, deravú strechu, plesnivé pivnice a vŕzgajúce dvere, ktoré sa nedajú zamknúť … takýto stav ma privítal pri poslednom sťahovaní. Nuž, bolo mi kadejako, len nie do smiechu.

A tak sa začalo behanie, aby sa veci mohli dať do normálneho stavu. Optimista – vôbec som netušil, čo ma čaká. Takže prišla prvá schôdza obyvateľstva, a okamžite sa začala ukazovať pravá podstata problému. Kritika sa valila zo všetkých strán na jedinú osobu – šéfa spoločenstva. Všetko zlé zavinil len on … tak rečnili mnohí. Po množstve prázdnych rečí sa urobil plán, ako žalostný stav domu vyriešiť.

A prišlo pochopenie, prečo veci nefungujú. Najprv sme išli kosiť – osem obyvateľov, reálne kosili dvaja, pričom jeden vôbec nebýval v dome, a vlastne len prišiel na návštevu. Dvaja trčali z okna a škriekali, čo sa kosiť nemá. Ostatní to mali zjavne na háku. Potom prišlo upratovanie spoločných priestorov – tentoraz sme boli „už“ traja, ostatní mali neodkladné povinnosti, alebo sa premávali po schodoch a rečnili, čo a ako máme robiť. Maľovanie ? Zase traja, z toho dvaja z jednej rodiny. Ostatní pyskovali, že nemôžu riadne prechádzať po schodišti, nemôžu do pivníc a podobne. Riedenie stromov, teda odstraňovanie vyschnutých a prevísajúcich konárov skončilo úplne rovnako – jedna tetka visela z okna a vrieskala na dvoch „bláznov“, čo sa dreli a upravovali stromy. Ani ju nenapadlo, aby išla pomôcť – však načo ?

Strecha bola v takom zúfalom stave, že neostalo nič iné, len ju okamžite vymeniť – zima – nezima. Lavína kritiky vyletela z úst väčšiny, čo vraj bude, ak začne snežiť. Ale pomôcť s odstraňovaním odpadu nešiel nikto. Zase len tradiční dvaja blázni. Ostatní sa hneď prvý deň sťažovali, že im zatieklo … len nikto nevedel, ako mohlo zatiecť, keď podkrovie bolo suché. Bez kvapky vody.

Čo dodať ? Typické Slovensko – všetci rečnia, majú požiadavky a výhrady, ale prispieť svojím podielom – nehrozí. A potom sa divíme, aký hnoj nás obklopuje ….