O Slovensku

Slovákovi stačí veľmi málo – niektorí sa uspokoja s hocijakou prácou za žobrácku mzdu, iní by predali aj vlastnú matku do bordelu, ak by to vynieslo primeranú sumičku. Niekedy sa správame, akoby sme mali žiť večne a mali času na rozdávanie. Nemáme … a mnohí to pochopia až pri odchode do dôchodku, keď s hrôzou zistia, že im hrozí hlad a bieda.

V súčasnej firme pracujem roky, aj keď bolo obdobie, keď som bol preč. Bol som pri jej zakladaní, prešiel najhorším a odišiel, pretože som sa cítil unavený. A mal som pocit, že som skôr brzdou rozvoja, než prínosom. Vrátil som sa v čase, keď firma začala upadať. Kamarát robil riaditeľa, a potreboval pomoc. A kamaráti si majú pomáhať, nie ? Keď som prišiel, majitelia firmy sa snažili o jej predaj, alebo likvidáciu. Sami boli za vodou, a na ľuďoch im veľmi nezáležalo. Však si nájdu niečo iné, povedal jeden, keď sme sa ho pýtali, ako sa majú uplatniť ľudia, ktorí sú tesne pred dôchodkom. Doba je zlá … to nie je náš problém …. aj také boli reakcie.

Boli sme šiesti, ktorí sme chceli firmu zachovať. A len traja, čo sme mohli zložiť nejaký kapitál a vyplatiť majiteľov. Ďalší traja síce chceli, ale nemali. A od zamestnancov sme veľa čakať nemohli, tí boli radi, že majú výplaty a uživia s problémami rodiny. Šťastím v nešťastí bolo, že najväčšiu hodnotu vo firme tvorili autorské práva, na ktoré nemali majitelia samotnej firmy žiadny dosah. A tak sme po pár mesiacoch vyjednávania odkúpili ich podiely. A mali sme pocit, že všetko sa obracia na dobré. Chyba – ak si na dne, každý ťa obíde (česť výnimkám), ale ak stúpaš, vždy sa nájde niekto, kto by rád dostal kus koláča. Najlepšie bez námahy.

Tri roky nám trvalo, kým sme obnovili dôveru zákazníkov a postavili firmu na nohy. Na nové produkty sme museli zabudnúť, pretože sme nemali financie na ich vývoj. Zadĺžili sme sa, a každý halier sme obracali dvakrát. Príchod eura nám podkopol nohy ešte viac, pretože ceny dodávateľov rapídne stúpli (aj napriek sľubom politických podvodníkov). Prežili sme a dnes prosperujeme – nie sme bohatí, ale ľudia majú pravidelné výplaty, ktoré sú vzhľadom na slovenské pomery nadpriemerné. A vtedy to prišlo – štyri výzvy na vyplatenie podielu. Hovorí sa tomu – výzva na zmier. Bývalí majitelia si povedali, že svoje podiely predali príliš lacno, a ešte by mohli niečo dostať. Náš obchod, teda kúpu podielov a odovzdanie firmy označili za nevýhodné …a potom ešte nasledovala záplava právnickych termínov a odvolaní na rôzne zákony. Navrhli sme stretnutie. Prišla navoňaná teta, sotva po skončení školy, ktorá nám začala vysvetľovať, že exmajitelia sa cítia poškodení, lebo firma vynáša … hoci boli presvedčení, že skrachuje. Neveril som vlastným ušiam. Vytiahli sme zápisnice z minulosti, kde jednoznačne deklarovali, že v podnikaní nemienia pokračovať, pretože je spoločnosť v strate … teta sa usmievala, a konštatovala, že to vidia úplne inak. Rovnako sa tvárila aj pri zhliadnutí dokladov, ktoré hovorili o prevzatí dlhov voči zamestnancom a ich vyplatení. Mali sme z čoho, konštatovala. Pri pohľade na uzávierky, ktoré hovorili o trvalom úpadku a nedostatku financií konštatovala, že papier znesie všetko … a z pokoja ju nevyviedol ani fakt, že tieto materiály pripravili „ukrivdení“ exmajitelia.

Všetko skončilo súdnym sporom, ktorý sme síce vyhrali, ale …. aj veľkým sklamaním. Sklamaním z dvoch (dnes už bývalých) zamestnancov, ktorým sme pomohli v čase úpadku firmy, a nedovolili, aby prišli o svoje domovy. Oplatili nám to tým, že za prísľub určitého podielu z „koristi“ svedčili proti nám. Nebyť kamarátovej opatrnosti, ktorý si odkladal kópie dokladov (o pomoci, ktorú sme „kolegom“ poskytli), skončili by sme veľmi zle. Po súde sme sa ich pýtali, prečo sa zachovali takto špinavo – každý potrebuje peniaze, znela odpoveď.

Súhlasím – každý potrebuje peniaze. Otázkou je, ako ďaleko pri napĺňaní tejto potreby zájde. Niekto je schopný urobiť zo seba aj prostitútku v službách cudzieho záujmu. Pri odovzdávaní výpovedí sme si vypočuli množstvo nadávok a vyhrážok. Pani manželka jedného exkolegu siahla dokonca po fyzickom násilí voči sekretárke. Dokonca našli aj odvahu na podanie žaloby za neoprávnenú výpoveď. Veci sa však zvrtli, a dnes chodia pravidelne prosiť, aby sme sa vzdali nároku na zaplatenie výdavkov, spojených so súdnym sporom, ktorý vyvolali. Niektoré prehry veľmi bolia.

Prečo som tento zážitok spomenul ? Napadlo ma, akú hodnotu má česť Slováka a čo všetko je schopný urobiť za ten povestný kus žvanca … na jednej strane prosiť zahraničného podnikateľa, aby láskavo ostal na Slovensku a dotovať ho z daní chudákov … a na druhej strane pokojne žiadať od tých istých chudákov, aby si ešte viac uťahovali opasky. Nie je to bezočivosť ?

Nikdy som od nikoho nepýtal žiadne milodary. Som názoru, že podnikať môže len ten, čo má na to peniaze, a schopnosti. Eurofondy som vždy pokladal za tolerovanú korupciu, ktorou sa zakrývajú skutočné ciele. Nikdy som nezabudol na pesničky I. Mikloša, ktorý svojho času tvrdil, že dotácie sú nesystémovým opatrením, aby ich neskôr v podaní únie ospevoval. Dnes viem, že likvidácia slovenského priemyslu bola plánovaným krokom, čo mi dokazuje aj množstvo malých firmičiek, ktoré bez väčších problémov prosperujú na troskách vytunelovaných podnikov. Celá Európa dotuje poľnohospodárstvo a potravinárstvo, ale na Slovensku sme chceli, aby tieto sektory prežili bez dotácií. V koho záujme sme chceli tento nezmysel ?

Za kus žvanca nájdeš zapredanca. Nikde to tak dokonale neplatí, ako práve na Slovensku. Ak tomu neveríte, položte si jednoduchú otázku – prečo sa ocenení ekonómovia držia zubami-nechtami rôznych politických funkcií, hoci vedia, že nemajú šancu na opätovné získanie dôvery voliča ? Prečo tak schopní ľudia nejdú podnikať ? Však majú dostatok financií i schopností, nie ? Nie, nie je to tak. Realita je oveľa nepríjemnejšia – dostali plakety a diplomy, aby zničili vlastnú krajinu. A je úplne jedno, či to urobili vedome, alebo nie.

… jedného dňa si Jano povedal, že škoda strácať čas prácou, keď má predsa dostatok majetku. A tak ho začal predávať. Z peňazí, ktoré dostal, si celkom slušne nažíval. Až kým jedného dňa nevošiel do bytu, a s hrôzou nezistil, že – je prázdny. Nemal si ani kde ľahnúť …. mimochodom, na dverách bytu visela menovka s nápisom – Slovensko. A namiesto Jana si doplňte meno podľa svojej úvahy …

Čoskoro sa aj my zobudíme na dlažbe v prázdnom byte ….