O Slovensku

V II. svetovej vojne zomrelo vyše päťdesiat miliónov ľudí. Ďalšie milióny utrpeli zranenia, mnohí hladovali, iní spávali pod holým nebom aj dlhé mesiace, bez ohľadu na ročné obdobie. Bojovali každý deň o prežitie, o kúsok chleba, hoci aj plesnivého …. stratená generácia.

Úbožiaci … prežili, aby ich zabili komunisti a socializmus. Netušili, že život v mieri je oveľa väčším zabijakom, ako každodenný strach z náletu bombardérov a pišťania zhodených bômb …. netušili, že hlad je skvelým nástrojom na udržanie štíhlej línie, a dokonca umožní aj významnú úsporu finančných prostriedkov pre rodiny hudobníkov – však, prečo by niekto kupoval klavír, keď si mohol zdarma zabrnkať na vlastných rebrách, ktoré sa mu pod očami rysovali lepšie, ako Šchwarzovi svaly ?

A potom prišiel komunizmus – vláda jednej strany, ktorá arogantne trvala na tom, aby každý pracoval, prísne kontrolovala všetky myšlienky, dokonca aj vyplácala mzdy za vykonanú prácu. Taká bezočivosť !!!  A bolo po štíhlej línii – zrazu všetci jedli … čo jedli, doslova žrali a kašlali na to, ako vyzerajú. Zhoršila sa im imunita, lebo už nebývali pod holým nebom, alebo niekde v zemľanke … ale dostali byty, ktoré si napríklad postavili v rámci neslávne známej Akcie Z.

Taká tragédia – nastal pokles adrenalínu v krvi, rástol podiel tuku v tele, skončil zdravý život na čerstvom vzduchu pod hviezdičkami. A telo to jednoducho nezvládlo … prudko vzrástla úmrtnosť v 60. rokoch a klesal vek dožitia. Strašná genocída sa začala …

Neľudský komunistický režim zabíjal vlastných. Nútil ich jesť, bývať v bytoch a domoch, chodiť k lekárovi pri každej chorobe a ľudia to nezvládli. Režim nepochopil humánnu stránku vojnových čias – bitka o prežitie upevňovala zdravie a každý si prirodzene udržiaval kondíciu. Nikdy nevedel, kedy bude nútený absolvovať šprintérsky súboj s naštvatým nemeckým ovčiakom, alebo slalom pomedzi guľky zo samopalu bez lyží, či orientačný beh po miestnom mínovom políčku. Beštialita komunistického režimu sa prejavila v celej kráse – vládcovia zabíjali svojich voličov – ISTOTOU PREŽITIA.

____________________________

Tfuj, komunizmus musí byť zakázaný …. uvoľnite miesto pre sochy tých, čo z krajiny hrdinsky utiekli, a z bezpečného exilu filozofovali o zodpovednosti národa, potrebe boja proti fašizmu a sebaobetovaní ….

____________________________

Štatistiky hovoria jasnou rečou – v 60. rokoch klesal vek dožitia v dôsledku neľudskosti vládnuceho režimu … nespôsobil to stres z vojnových rokov a útrapy, ani žiaľ za tými, ktorí neprežili … ale naopak, mierový život a istota, že máme jedlo na stole, a strechu, pod ktorou skláňame unavené hlavy.

NIKDY NEZABUDNEME ….

_____________________________

Príliš ironické ? Možno, ale ak niekto tvrdí, že pokles priemerného veku dožitia počas 60. a 70. rokov majú na svedomí komunisti, napadnú ma len dve myšlienky – buď je dotyčný somár, alebo absolútne nezvláda svoj život a trpí nejakou duševnou chorobou. 

Ujo z maminej strany sa sotva dožil päťdesiatky. Na začiatku vojny mal necelú tridsiatku, na jej konci o päť rokov viac. Keď prišiel domov, mama sa zhrozila – šaty na ňom viseli, skoro každé jedlo vyvrátil. Spomínala, že skoro celý prvý rok po vojne jedával len polievky, strhol sa pri každom vrznutí dverí, keď vychádzal z domu a išiel po ulici, neustále sa obzeral. Nikdy ho to neprešlo.

Teta, jeho manželka, ho prežila o tri roky. Babka (z maminej strany) sa dožila o čosi viac – zomrela päťdesiatosemročná. Do poslednej chvíle si skrývala potraviny na najnemožnejších miestach, pri zabíjačke často navrhovala, aby sa odohrala v noci, keď to nikto nevidí …

Ich deti – to bolo niečo iné. Počas vojny sa batolili, niektoré sa tesne priblížili školskému veku. Mama má dnes 71 rokov, otec o sedem viac. Väčšinu života prežili za totality, a zjavne im to neuškodilo. Strýko má osemdesiatku, jeho žena zomrela pred rokom, mala vtedy dva roky do ôsmeho krížika.

Takže ? Aj podpriemerne inteligentný človek veľmi rýchlo pochopí, že dočasný pokles veku dožitia nemal na svedomí komunizmus, ale útrapy vojny a spomienky, ktoré niektorých nikdy neopustili. Zásluhou štyroch desaťročí socializmu sa dnes ľudia bežne dožívajú vyše sedemdesiatky. Ak však očistíme štatistiky od generácií, ktoré sa narodili medzi rokmi 1940 – 1960, tak sa zdesíme. Množstvo mladších ročníkov má obrovský problém, aby sa dožilo päťdesiatky, a to už vôbec nespomíname “ deti Černobyľu “ – z tých sa mnohí nedožili ani štvrtého krížika.

Lenže – nebuchol Černobyľ náhodou v roku 1986 ?