O Slovensku

Veru, ani som nečakal toľko reakcií na príspevok, ktorí súvisel s ľuďmi, vylamujúcimi dvere na miestach, kde ich nechcú. (tu) V kútiku duše som dúfal, že jeho obsah pochopia práve tí, ktorým bol určení – ľudia, ktorí sa zarputile vyhýbajú témam blogov, zavádzajú diskusie do slepých uličiek, alebo ostatných provokujú. Nepochopili … vlastne ani nemohli.

Absurdné reakcie niektorých zašli tak ďaleko, že ma obvinili z porušenia kódexu bloggera. Nič nové pod slnkom – na odpútanie pozornosti od skutočného problému sa hodí hocičo, a najviac to využívajú práve tí ľudia, čo mňa obviňujú z ich bežnej praktiky – demagógie.

Starý otec hovorieval, že papier znesie všetko, ale oči a uši sa oklamať nedajú. Zo sluchom je to u mňa trošku problematickejšie, ale s očami určite nie. Zbytočne mi niekto tvrdí, ako tento štát pokročil, keď vidím na ulici niečo úplne iné – javy, ktoré sme za “ diktatúry “ nepoznali.

Trafená hus zagága … stalo sa. Nemôžem byť na to hrdý, lebo taký veľký terč by trafila aj ruka nevidiaceho alkoholika, ale splnilo to účel. S tým kódexom bloggera je to tiež trošku inak – jeho porušením je aj to, keď niekto diskusie spamuje rôznym, s príspevkami nesúvisiacim obsahom. A ja pokladám opakovanie jednej, absolútne s témou nesúvisiacej vety, za spam. Hoci je pravdou, že na druhej strane to pokladám za istú, veľmi zvláštnu, formu umenia. Umenia, ako zo seba verejne urobiť blbca – problémom je, ak sa to preženie a ľudia začnú naozaj veriť, že dotyčný tým blbcom je – čo potom ?

Stalo sa “ moderným “ zvykom, že diskutéri nadávajú ľuďom za všetko možné – prejav slobodnej vôle, kritiku súčasnej svetovej politiky, rozhodnutie vo voľbách, a mnoho iného.

Súhlasím s tvrdením jedného prispievateľa, že stlačením tlačítka – Publikovať – nesie autor príspevku kožu na trh, a musí sa zmieriť aj s nesúhlasom. Proti nesúhlasu s obsahom mojich príspevkov nemám nič. Avšak sloboda vyjadrovania ešte neznamená aj absolútnu voľnosť, a šliapanie po všetkom, čo súvisí s úctou voči druhému. Anonymita internetu poskytuje mnohým “ ľuďom “ vítanú možnosť, ako si do niekoho beztrestne kopnúť, alebo provokovať – pritom, ak by sa zapojili do priamej diskusie niekde v krčme, väčšina z týchto “ odvážlivcov “ by ticho posedkávala pri pivečku so sklonenou hlavou, a občas by niečo veľmi opatrne povedala … alebo skôr pritakala tomu, kto sa javí ako najsilnejší z osadenstva.

Právo na slušný život má každý ľudský tvor, bez ohľadu na pôvod, rasu, vzdelanie či obmedzenia (napríklad zdravotné). Ak som po prevrate v mikrokútiku duše dúfal, že sa veci zmenia podľa slávneho výroku J. Wericha, ktorý na otázku, či raz príde zmena a bude lepšie, odpovedal –

“ Verím, že raz príde zmena a bude lepšie, len sa obávam, že ako po každej zmene budú najbližších dvadsať rokov plávať na hladine odpadky …“ (voľne interpretované)

… žiaľ, mal pravdu, a trvá to oveľa dlhšie. Ľudí ako ja chodí po svete veľmi veľa. Tí šťastnejší (medzi ktorých hrou osudu patrím) máme prácu, ktorú sme si po veľkom trápení nejako vytvorili, tí menej šťastní obvykle živoria niekde na ubytovniach, často končia pod mostom, či ich nájdu niekde v lese. Prečo – vari ublížili tejto spoločnosti tým, že majú zdravotné obmedzenie a preto sú menejcenní ? V tomto smere môžem pokojne a bez obáv prehlásiť – zlatý socializmus, ktorý na týchto ľudí myslel a vytváral im pracovné miesta, kde sa mohli uplatniť. A necítili sa ako prívesok spoločnosti. ( a to už nespomínam prístup štátnych úradníkov, ktorí s pokojným výrazom v tvári dokážu povedať postihnutému bez jednej ruky, že na priznanie invalidného dôchodku nie je dosť postihnutý, lebo ešte jedna ruka mu ostala …)

Súhlasím s názorom, ako podotkol jeden diskutér niekde inde, že má právo na vyjadrenie svojho názoru. Zároveň ja pokladám jeho právo za nerozlučne späté s povinnosťou – rešpektovať moje právo požadovať, aby sa vyjadroval k veci, a neplietol hrušky s jablkami.

Demokraciu si mnohí pletú s anarchiou, a slobodu so svojvôľou. Ale pletú si aj význam vecí – štatistiky nie sú Písmom svätým, ani pápežskými dogmami. Práve v štatistikách platí zásada – čo do stroja hodíš, to ti z neho vypadne. Na veci sa dá pozerať rôzne.

Niekto kdesi napísal, že vláda R. Fica zastupuje sotva štvrtinu oprávnených voličov a tri štvrtiny ju odmietajú. Dá sa však na to pozerať aj inak – vláda R. Fica zastupuje vôľu viac ako tretiny voličov, ktorí sa chceli podieľať svojím hlasom na riadení štátu a vedeli sa dohodnúť na jednom kandidátovi … a tak porazili presilu dvoch tretín voličov, ktorá sa nevedela dohodnúť na spoločnom vajdovi a každý navrhoval toho svojho ako najlepšieho. Komu pri týchto dvoch pohľadoch viac záleží na osude národa ? Rozhádaným trom štvrtinám či dvom tretinám, alebo jednoliatej štvrtine či tretine ?

Mnohí dnes nadávajú na Rómov a rozbité cesty. Ani jeden sa nezamyslí nad tým, že cesty kedysi opravovali práve Rómovia (a robili to naozaj poctivo a kvalitne), a neboli odkázaní na sociálne dávky. Potom si však niekto povedal, že riadenie štátneho podniku je namáhavé, prináša zodpovednosť (čo je zase nebezpečné) a navyše – štát je zlým vlastníkom (lebo na správu jeho majetku môžu povolať aj idiota, ak má správnu farbu trička). A tak dnes platíme dávky mnohým ľuďom, čo by vedeli a chceli pracovať – a platíme za predražené cesty ľuďom, ktorí nevedia a nemôžu pracovať (nemajú nástroje a ľudí), a musia si na to najímať iných.

Never blbcovi, ktorý čumí na modrú oblohu a kričí – aká krásna červená …. a vyhni sa mu, ak sa dokonca aj pod tento nezmysel podpíše. A vždy si polož otázku, prečo to robí. Sú dve možnosti – buď je naozaj blbec, alebo je to pochlebovač, ktorý bude tvrdiť hocičo, ak niekto primerane zaplatí.

____________________________________________

Nikdy ma nezaujímalo, ako sa žije 10% národa s nadštandardnými platmi. Vždy ma zaujímalo jediné – ako sa žije celému národu. Štatistikám a výkazom verím len vtedy, ak si ich overím v reálnom živote. Ak tvrdia niečo iné, ako vidím – tak ich ignorujem. 

…. nech sa každý vyjadrí k mojim príspevkom, ako uzná za vhodné – je to jeho právo. Ale mal by rešpektovať aj moje právo, požadovať príspevky, súvisiace s obsahom blogu … a všetko bude v poriadku.