O Slovensku

Pred istým časom padla myšlienka zo strany jedného partnera, aby sme rozšírili počet zamestnancov za pomoci príspevkov z eurofondov. Teda – vytvorili nové pracovné miesta z dotácií, ktoré je na tento účel možné získať. Spoločníkovi sa zdala táto myšlienka celkom dobrá, a hoci som nesúhlasil (nemám rád dlhy, a už vôbec nie tie, ktoré majú značne neisté pozadie), dohodli sme sa, že skúsime pozbierať informácie a rozhodovať sa na ich základe.

Kolega sa mal zaujímať o administratívnu stránku celej veci, a mojou úlohou bolo získanie referencií od ľudí, ktorí už príspevky z tohoto zdroja získali. Ubehol mesiac a opäť sme sa stretli na porade, kde sme mali zhromaždiť informácie, ktoré sme získali a rozhodnúť sa. Ako sa ukázalo, papierová stránka veci nebola veľmi náročná. Dalo by sa povedať, že neprekračovala požiadavky bánk, keď žiadate o poskytnutie úveru. Horšie to bolo s referenciami – nepodarilo sa mi nájsť jediného poberateľa príspevku z tohoto zdroja, ktorý by bol spokojný. Skôr naopak – každý mi povedal, že keby vedel, čo sa s čerpaním spája, nikdy o príspevok nepožiada.

Prvé, čo ma zaskočilo, bola možná výška príspevku v prípade schválenia. Z referencií som  zistil, že nikto nedostal viac ako tritisícdvesto eur na jedno pracovné miesto, ktoré bolo viazané zachovaním na dobu dvoch rokov. Vyznievalo to čudne v porovnaní s tzv. investormi zo zahraničia, ktorí bežne poberajú desaťnásobok s rovnakou viazanosťou. Asi je slovenský podnikateľ menejcenný, než zahraničný – usúdil som. Len som netušil, že privandrovalec je desaťnásobne cennejší … hoci s príspevkom dostane často aj daňové odpustky, čo sa domácemu na tejto úrovni určite nestane. Potom na zaskočili skúsenosti ľudí, ktorí už príspevky dostali – skoro všetci sa zhodli na tom, že kontroly, ktoré súvisia s čerpaním  … sa viac podobajú vyšetrovaniu nepriateľa štátu, než kontrole podnikateľa. Čím menšie peniaze, tým tvrdšia kontrola. A samozrejme už tradičné hľadanie chyby za každú cenu. Bežný slovenský folklór.

A tak sme zvažovali – na jednej strane lákadlo príspevku, ktorý by mohol pomôcť k rozšíreniu činnosti, na strane druhej strašiak úradníckeho šimľa, kde je bežný Slovák štandardným vzorom ovce na ostrihanie štátom, kde sú všetky metódy prijateľné. Možno by sme sa nakoniec aj zlakomili na tento príspevok, nebyť škandálu, ktorý sa rozpútal s čerpaním eurofondov v súvislosti s výstavbou diaľnic. Divné výberové konania, predražené zakázky … a výsledok celého cirkusu ? Trocha dymu a žiadny oheň. Potrestaný je celý štát, presnejšie ľudia, ktorí z príspevkov nevideli ani cent, ale musia zaplatiť premrštenú cenu zakázky, aby sa mohol príspevok vrátiť do Bruselu. Samotní vinníci sa niekde potichu vyškierajú a potriasajú mešteky s províziami, či tučným ziskom. A všetci sú spokojní ….. zdanlivo.

Nakoniec sme sa rozhodli, že tento lukratívny zdroj financií – odmietneme. A nebudeme sa tým ďalej zaoberať. Peniaze sú v živote potrebné, ale niečo iné je dôležitejšie – pokoj a česť. To si nikto a nikde nekúpi. Žiadne peniaze nestoja za to, aby sa človek nechal šikanovať a ponižovať štátnym úradníkom. Presne tým istým úradníkom, ktorý pri miliardových škodách, spôsobených rovnakému zdroju a štátu len skloní hlavu a tvári sa, že nič nevidí.

Často mi vŕta hlavou, v čom spočívajú korene množstva “ chýb „, ktoré sú spojené s čerpaním eurofondov a končia požiadavkou Bruselu na ich vrátenie. Ak totiž spraví chybu malý podnikateľ pri žiadaní o príspevok na vytvorenie pracovného miesta, kde sa jedná o “ drobných “ – dá sa to pochopiť. Lenže – ak urobí chybu spoločnosť, za ktorou stoja zástupy drahých právnikov a špičkových ekonómov, to je už na zamyslenie. Ešte podozrivejšie je, ak niekde v pozadí stojí aj štát ( napríklad v osobe nejakého politika ), ktorý neustále poukazuje na verejný záujem a skoro vždy to skončím škandálom. Chyby prestávajú byť náhodné, keď sa pravidelne opakujú. Ostáva len jediná otázka – kto má prospech z podobného cirkusu ?

Najväčší prospech má Brusel. Na jednej strane môže neustále poukazovať na to, aké miliardy eur tlačí do podpory krajín cestou eurofondov, a ako bojuje proti zhoršujúcej sa sociálnej situácii v Európe, najmä malých krajinách ako Slovensko. Na druhej strane sa zásluhou škandálov peniaze z fondov obratom vrátia naspäť, a môžu sa použiť na inom nieste. A kolotoč sa neustále točí … vyplatíme – vrátia nám. Niekde v pozadí sa síce objaví mediálny tlak na potrestanie vinníkov, ale ten skutočný tlak nikdy nenastane. Ak aj niekto stojí pred súdom a čelí hrozbe väzenia, sú to obvykle malé ryby, naivní hlupáci, ktorí si mysleli, že sa zvezú popri žralokoch. Len zabudli, že tí majú aj politické kontakty a nevyčerpateľné zdroje na právnikov. Takže ?

Opakovaná náhoda sa stáva pravidlom, ktoré vyvoláva podozrenie, či nie je – úmyslom. Úmyslom konať v zmysle starého známeho – vlk sa nažral a koza ostala celá. Brusel pridelí financie, ktorých má akútny nedostatok. Štát ich poskytne na projekt, v ktorom sa zámerne urobí malá, ale podstatná chybička . Tým sa vytvorí priestor na spochybnenie čerpania v budúcnosti. Zakázka sa realizuje, spriaznené spoločnosti zarobia, politik si vylepší imidž a ajhľa … chybička. Peniaze sa musia vrátiť do Bruselu, strhne sa chvíľkový škandál, ktorý skončí tým, že predraženú zakázku zaplatí – daňový poplatník. A všetci sú spokojní … dokonca aj daňový poplatník, ktorý naletel na plesnivý fígeľ so zlým a dobrým policajtom. Chváli Brusel, ktorý predsa peniaze poskytol … nadáva na vládu, ktorá ich neustrážila a zverila do rúk špekulanta …. či súdy a justíciu, ktoré sa nedokázali vysporiadať s vinníkmi.

Ale pravda je od začiatku úplne iná … prehliadol, že všetko bolo šikovne zohratou komédiou na pobavenie publika, aby sa zakryla nemilosrdná a krutá pravda – sme členmi krachujúceho spolku, ktorého jediným cieľom je vytvorenie panstva, nad ktorým slnko nezapadá a má jediného pána – Brusel ! Smradľavý močiar cudzích záujmov, ktoré vôbec nesúvisia so záujmami obyvateľov Európy.