O Slovensku

Ako sa jedná s investormi ? Učme sa od Lotyšska. Pred nejakým časom hľadala lotyšská administratíva možnosti, ako vytvoriť nové pracovné miesta.

A tak sa vytvorila vízia, čo Lotyšsko očakáva od prípadných obchodných partnerov a čakali sa záujemcovia. Prihlásilo sa ich okolo stovky, spoločnosti pochádzali z najrôznejších kútov sveta. Výberové konanie však skončilo neúspechom, a vláda sa rozhodla, že sa bude uberať inou cestou. Prečo ?

Podstatou konania bolo vytvorenie pracovných miest, kde by investor priniesol nielen myšlienku, ale aj vytvoril potrebné zázemie – vybudoval výrobné priestory, zaistil technológie, spustil samotnú výrobu do troch rokov od podpisu zmluvy. Lotyšsko ponúkalo pozemky, inžinierske siete a časovo obmedzené zvýhodnenie v otázke daní, či príspevkov na mzdy pracovníkov, pokiaľ by pochádzali z radov nezamestnaných, alebo absolventov.

Lenže … štát aj niečo žiadal od potenciálneho partnera. Výmenou za poskytnutie rôznych výhod a finančnej podpory žiadalo Lotyšsko, aby partner ponechal výrobu v krajine po dobu dvojnásobku času poskytovaných výhod. ľudovo povedané – výhody na päť rokov, a zaručenie výroby na ďalších desať rokov po skončení poskytovania štátnej podpory. A problém bol na svete …

Po prvom kole výberu začali rokovania s vybranými kandidátmi. A všade sa zjavil rovnaký kameň úrazu – ako môže investor zaručiť, že dokáže vyrábať aj po skončení podpory zo strany štátu ? Však nemôže predvídať vývoj na trhu … a počas poberania výhod ho viete predvídať ? Kandidáti sa vykrúcali rôznymi spôsobmi a hľadali kadejaké cestičky, ako sa vyhnúť nepríjemnej podmienke. A počas výberu vyplávali na povrch aj rôzne zaujímavosti. Niektoré spoločnosti sa prihlásili na výzvu viacnásobne, niekedy samostatne, inokedy sa hlásili ich dcérske spoločnosti, či rôzne konzorciá, kde boli opäť – tie isté spoločnosti. Zlatým klincom frašky bolo konzorcium, kde ťahali za jeden povraz tri spoločnosti – materská firma s dvoma dcérskymi. K všetkému sa nakoniec pridal aj politický nátlak, či lobbing z krajín, odkiaľ niektoré spoločnosti pochádzali.

Lotyšská vláda nakoniec stratila trpezlivosť a zmenila podmienky konania. Pôvodný výber zrušila a vyhlásila nové konanie, kde sa mohli zapojiť aj domáce subjekty. Podmienkou bolo, že domáci subjekt nesmel byť žiadnym spôsobom viazaný na zahraničné subjekty, a musel byť plne v rukách lotyšského vlastníka. Navyše, do podmienok zakotvila aj obmedzenie vo forme zákazu odpredaja spoločnosti inému vlastníkovi bez súhlasu štátu po dobu platnosti zmluvy.

Prvé konanie trvalo vyše dvoch rokov a skončilo bezvýsledne. V druhom konaní sa dostavil úspech. Domáca spoločnosť prijala podmienky štátu, poskytla primerané záruky, že štátna pomoc prinesie očakávaný výsledok, a hlavne – sama ponúkla štátu 10% podiel na rozhodovaní, pričom sa zaviazala, že bude pri svojom rozhodovaní rešpektovať postoj a záujmy menšinového vlastníka.

Samozrejme, dostavil sa aj tradičný folklór – rôzne žaloby neúspešných kandidátov (bez výnimky zahraničných), ktoré mali za cie jediné – ak zdochla krava mne, nech zdochne aj susedovi. Ku cti Lotyšska slúži, že sa s nimi vysporiadalo v expresnom tempe, a bez ohľadu na rôzne výhrady Bruselu.

Lotyšsko sa poučilo. Dnes sa snaží podporovať prevažne domáci sektor, a v prípade zahraničných investorov koná tvrdo v záujme vlastných daňových poplatníkov. Výsledok ? Za cenu rekonštrukcie starej barabizne Slovana pre účely MS v hokeji by v Lotyšsku postavili – štyri nové a moderné štadióny. Pre ľudí … nie pre pochybných zbohatlíkov.