O Slovensku

Na začiatok – súhlasím, že Robben prifilmoval faul súpera na konci zápasu, lenže nič to nemení na tom, že k faulu došlo. Ostatne, za chybu, ktorá obrala Mexiko o štvrťfinále, nepokladám odpískanie jedenástky, ale fakt, že na konci zápasu pustili Mexičania do vlastnej šestnástky hráča, o ktorom veľmi dobre vedeli, aké má schopnosti … aj tie herecké.

Radosť mám však z niečoho úplne iného. Presne tak … priatelia, domov odchádza grécka parta simulantov. Bez urážky, týchto som nikdy nepokladal a nebudem pokladať za futbalistov.

Na vlastné oči som videl asi šesť rôznych zápasov Grécka. Žiaľ, mal som možnosť vidieť aj dva zápasy, ktoré Grékov priviedli k titulu majstra Európy a pokladám to za rovnakú hrôzu (alebo aj väčšiu), ako hokej v podaní Švajčiarska či Nemecka. Môže to síce viesť k úspechu, ale konečný dojem z hry nestojí ani za odpľutie. Kostarika sa síce trápila, ale v skupine hrala futbal. Gréci futbal prznia.

Vždy mi vadili športoví herci v kolektívnych športoch. Napokon, sám som dosť dlho športoval a vedelo ma priviesť do stavu zúrivosti, ak súper, ktorý ma dlhý čas štípal, škriabal, okopával či držal za tričko … sa nakoniec zvalil ako snop po tom, ako som sa na neho len pozrel. A váľal sa po zemi, či palubovke … akoby ho niekto tresol kladivom.

Škoda, že zatiaľ neexistuje účinný spôsob, ako zbaviť futbal (ale aj iné športy) komediantov a simulantov. Iste, rozhodca má možnosť oceniť tento výkon udelením karty, ale v praxi to vyzerá tak, že máloktorý na to aj nájde odvahu. Tým skôr, že medzi simulantov a komediantov patrí aj mnoho “ hviezd „. Zrejme aj preto nesledujem hru Portugalska, ktoré je tiež známe svojimi “ opernými kusmi „.

Možno by sa mohli zmeniť aj pravidlá turnajov. Divák sa chodí pozerať na peknú hru a góly, žiaľ systém turnajov je momentálne postavený tak, že okrem bodov rozhodujú kritériá, ktoré často pomôžu skôr tým mužstvám, na ktoré sa nedá pozerať. Možno by pomohlo zrušenie pravidla o lepšom dosiahnutom skóre, a jeho zmena na pravidlo, kde by bol zvýhodnený ten, čo strelil viac gólov. Ktovie ….

V každom prípade viem, prečo sa nedokážem pozerať na našu ligu, či reprezentáciu. Stačí mi počuť slová o “ zabezpečenej obrane “ a mám dosť. Na otvorený a útočný futbal nemáme typy hráčov, hovoria tréneri. Nuž, majú pravdu – nemáme, lebo nikto ich nehľadá. A tak nám pobehujú na ihriskách hráči, ktorí sa kedykoľvek dokážu súdiť za nevyplatenú gážu s klubom, ale ešte som nepočul ani o jednom, ktorý by po odfláknutom zápase férovo prišiel za šéfom klubu a vrátil peniaze, ktoré si nezaslúži. Však na ihrisku bol, nie ? Veru – bol, ale vyzeralo to, akoby tam nikdy nebol. A často pripomína chlapíka, ktorý vidí loptu prvý raz v živote.

Ani sa nedivím zlosti hráča, ktorý vybuchne po odpískaní neexistujúceho faulu a hereckého výkonu súpera. Napokon, raz som to ani sám nezvládol v dávnej minulosti, a nadšeného herca som po udelení neférovej žltej karty – naozaj kopol. Rozhodca mi vtedy dal okamžite červenú … a o niekoľko mesiacov, keď sme sa náhodne stretli na ulici, pýtal sa, prečo som sa vlastne vtedy neovládol, keď ma poznal ako kluďasa, ktorého nič nevytočí … už som mal toho plné zuby, odpovedal som, a keď sa tak vierohodne váľal, chcel som aspoň, aby tá žltá karta pre mňa bola oprávnená … obaja sme sa zasmiali a išli na pivo.

Odvtedy simulantov neznášam ešte viac. Vždy od nich vidím to isté – sami rôznymi spôsobmi faulujú a ubližujú, provokujú a čakajú, kým sa niekto neovládne. Šťastie je niekedy unavené, a aj na vola sadne. Nakoniec sa však pravda ukáže – ako včera Grékom.

Ináč, aj simulujúci protihráč, ktorého som kedysi nakopol, spoznal neskôr pravdu – prestúpil do jedného rakúskeho klubu, kde dve sezóny ohrieval lavičku a skončil v zabudnutí. Ktovie … možno majitelia nemali chuť platiť za divadelné výkony.