O Slovensku

Dlhý červený koberec, vrieskajúci fanúšikovia, blesky fotoaparátov, palcové titulky novín … a to všetko len pre muža/ženu, ktorí pri verejných vystúpeniach bez papiera koktajú (alebo hovoria z cesty, prípadne sa zmôžu na dve naučené frázy), pre ľudí, ktorí striedajú partnerov ako ponožky (a sú medzi nimi aj takí, čo si dokonca nepamätajú ani vlastnú sexuálnu orientáciu a tak skúšajú všetko možné) …

Po novembri 1989 sme prijali komediantov za svedomie spoločnosti. Ako to dopadlo, to dnes vidíme.

Veru, veci zašli tak ďaleko, že svojho času sa jeden z tejto “ elity “ národa vyhrážal neznámemu hajzlovi, že si ho nájde a potrestá za to, ako postavil ostrovček na ceste, ktorý prekážal privilegovaným detičkám pri ich šialenom vystrájaní za volantom. Vraj sú dobrí šoféri … nuž, podľa môjho úsudku dobrý šofér nelieta po meste stošesťdesiatkou … ale to skôr bude pravdou, že ja som zlý šofér, lebo chodím podľa predpisov, mám najazdené milióny kilometrov bez nehôd a pokút …. máte však pravdu, aj ja som zažil nehody, len som pri nich na svoju smolu nesedel za volantom.

Morálka …

Socialistická morálka a tá dnešná … je rozdiel ? Vôbec nie. Za onej doby sa mnohí pchali do strany, aby získali lepšie posty. Dnes sa pchajú do strán, aby získali štátne zakázky, rôzne dotácie či iné výhody. Takže sa nezmenilo nič, teda okrem toho, že z hľadiska poplatníka by som radšej živil jednu stranu, než päť-šesť, ktoré aj tak len plodia škody a prázdne reči. Bolo by to lacnejšie …

Ako sa žilo za onej doby ???

Verím, že ten hnoj, ktorý sa desiatky rokov poflakuje po verejných funkciách, naozaj trpel. Však roky potvrdzoval, že najviac sa mu vždy hnusila poctivá práca.

Mne samému boli komunisti a ich poskokovia ukradnutí. Ako dieťa som bol iskrička a pionier, lebo som tomu veril a chcel to. Možno aj musel … ale nebolelo to, takže prečo by som sa sťažoval. Zväzáctvo mi už nehovorilo nič, v podstate som ho mal (obrazne povedané) – na háku. Okrádalo ma o čas, ktorý som vedel venovať niečomu inému, a podľa mňa v tej dobe užitočnejšiemu – napríklad motaniu hlavy spolužiačky. Bol som preto rebel, alebo bojovník proti totalite ? Nie, len so mnou plieskala puberta … nič viac.

V pohode som dospel … so všetkým, čo dospievanie prinášalo. Chcel som ísť do Talianska, a prejsť Dolomity. Išiel som – chcelo to trochu behania a vybavovania, trochu som si ponadával … ale kto nenadáva aj dnes ? Nakoniec som do Talianska išiel. Po návrate prišiel akýsi ujko, ktorý sa zaujímal, či mi niekto nenavrhoval emigráciu … dodnes som si pamätal, ako som sa vtedy napriek varovaniam kolegu vyškieral, a bezočivo som mu šplechol do tváre, že sa o mňa bili zástupy … však mi to pripadalo tak sprosté, čo sa pýtal. A ja som bol stále sopliak, hoci s občianskym a plnoletý … huba nevymáchaná, ako povedal zvedavý ujko a mal pravdu.

Robilo ma to vari oponentom režimu ? Prd makový … napriek svojim bezočivým rečiam som sa o rok neskôr dostal do – Nórska.

Boli ľudia, čo sa do zahraničia nedostali ? Áno, boli. Len pri tom svojom nadávaní na režim mnohí z nich zabudli aj na – seba. Napríklad exkolega akosi pozabudol, že chodil do roboty, ako sa mu zachcelo … kvalita jeho práce sa rovnala nule (ak sme niečo chceli rýchlejšie dokončiť, bolo mu to lepšie nedávať do rúk), nemal problém si pred prácou, ale aj v nej trochu cucnúť … a minerálka to nebola. On robil problémy iným, a oni mu to samozrejme – vrátilli. A keďže v tej dobe sa veľmi výpovede otcom rodín nenosili, tak mu to vracali po svojom … a dnes sa exkolega označuje … no pomaly za partizána, cha-chá …

Veru, aj to si ešte pamätám, ako prišiel do školy iný ujko, ktorý rozprával, ako v povstaní bojovali proti fašistom. Spolužiak bol zvedavý a opýtal sa – ujo, koľko máte rokov ? Neviem, koľko mu to vtedy povedal, ale spolužiak nelenivý to okamžite spočítal a opýtal sa – ujo, a to bojovali aj deti ? Lebo aj ja mám štvorročného bračeka, ale ten by samopal asi neudržal … a skončil za dverami triedy. Nie ujko, zvedavý spolužiak … predsa.

Veru … netušil som, že hrdinstvo rastie s počtom zdvihnutých sukní, rozvodov, alebo vypitých pohárikov. To by sme v tej dobe všetci tak chlastali, že by likérky vyschli. Čo už, keď sme si to, krepáni, neuvedomovali. A to sme sa snažili … sukne dievčatám dvíhať. Lenže, viete, ako to chodí – na túto disciplínu treba dvoch, a často bol len jeden – čo chcel, a jedna – čo nevedela, či chce. Alebo nechcela. Takže – ani tadiaľto cesta k hrdinstvu akosi neviedla.

Istý chlapík je dnes celebritou, lebo trhá rekordy v počte odkopnutých hláv na obrazovke. Vidíte, ako sme trpeli za socializmu ?! Vtedy to nešlo, lebo sa nenašiel “ umelec „, ktorý by niečo podobné chcel sfilmovať.

Jeden chlapí sa za totáča sťažoval, že ho podnik nepodporil v snahe o štúdium na vysokej škole. Dodnes sa smejem pri tejto spomienke, lebo som sa ho vtedy pýtal, čo chcel študovať. Filozofiu … znela odpoveď. Nedalo mi a rýpol som – to ako myslíš, že ukeciaš sústruh, aby pracoval sám ?

Nedivil som sa, že ho podnik nepodporil. Načo by mu bol sústružník – filozof ? Ešte keby tak chcel na technickú školu, to by som jeho sklamanie chápal. Lenže, jeho cieľom bol zjavne len diplom, asi veril, že sa bude mať s týmto kusom papierika lepšie …

Dnes poznám desiatky mladých, ktorí stoja na úradoch práce s diplomami za absolvovanie rôznych pavied typu filozofie, sociálnej práce, rôznych enviro-odborov, a podobne. Nechcem ich uraziť, ale volám to – vysokoškolsky vzdelaný – odpad. Prečo ? Ich šanca na uplatnenie je prakticky nulová, ich štúdium bolo vyhodenými peniazmi zo štátnej pokladne (česť výnimkám, ktoré si tento druh šprintu na diplomom platili zo svojho) a ich budúcnosť ? Ponurá … až desivá.

Nedávno sme mali inzerát na obsadenie dvoch pozícií. Prihlásilo sa množstvo rôznych absolventov, čo však bolo paradoxné, najviac ich bolo práve s diplomami za rôzne pavedy. Vždy som sa pýtal – prečo chcete so svojou “ kvalifikáciou “ pracovať v technickej sfére ? Však o nej nič neviete … študovali ste niečo úplne iné.

Však ja sa naučím … však vy ma zaškolíte, nie ? A prečo by sme to mali robiť, však chceme človeka, ktorý našu prácu pozná, má k nej vzťah a chce ju robiť … nemyslíte ? Skoro som odpadol od smiechu, keď mi jeden adept povedal, že diskriminácia je zakázaná … a my ho diskriminujeme, lebo ho odmietame len preto, že nemá požadované vzdelanie na pozíciu.

Pána-beka … vysokoškolsky vzdelaný somár. Ide na školu, ktorá mu pre život nedá absolútne nič (lebo sa uplatní tak 0,05% absolventov – s tlačenkou), vybral si ju preto, lebo je štúdium na nej ľahké a pohodlné … a dnes sa cíti diskriminovaný, lebo o tvora s týmto druhom sprostého myslenia nie je záujem.

Prečo by sme mali investovať do preškolenia človeka, ktorý je z nášho hľadiska neperspektívny, lebo si zjavne vybral našu ponuku len zo zúfalstva nad následkami vlastnej sprostosti a pohodlnosti ?

Nemáme pre vás potrebných ľudí, zahlásila teta na úrade práce … ale môžeme vám ponúknuť ľudí, ktorých si môžete zaškoliť. Kua … a to platím dane preto, aby tento štát rozmnožoval rady titulovaných šmatlochodov, a potom ešte chce, aby som jeho prácu urobil sám – a znova zaplatil ?

Ujko povedali, že firma v strate nebude môcť nakupovať luxusné autá. Múdro povedali … a kedy oni začnú chodiť pešky, lebo tá firma, čo oni riadia, je stále v strate a za ich výkony by bola aj kolobežka – luxusom ?

Korene sú hlboko. Tak, kde začali robiť meter na morálku ľudia, ktorých jedinou praxou sú zárezy po množstve kur…. prepáčte dievčat, čo prešli ich posteľou, či zástupy fľašiek, čo odniesli do výkupu po prechľastaných nociach.

Niekto spomínal, že hrdina novembrových dní Venco Lahva nevedel ani babu zbaliť, lebo táral ešte aj vtedy, keď baby padali do postele – bez slov. Veru … však to nemôže byť divné, nie ? Odjakživa predsa platilo, že len činy vedú k cieľu … a nie prázdne reči. Baby vedeli, čo robia … nechceli zostarnúť ako panny.

Škoda, že to nevedel aj tento národ …