O Slovensku

Je povinnosťou i právom každého vlastenca chrániť vlasť i národ proti každému nepriateľovi … hoci aj vlastnej vláde, ak sa chová ako nepriateľ národa alebo vlasti.

Nie, nie sú to moje slová, a vlastne ani poriadne neviem, kto to povedal. Kedysi mi to utkvelo v mysli pri nejakej príležitosti, a ten výrok ma celkom zaujal. V podstate dokonale vystihoval to, čo som roky čakal od slovenského národa, ale nikdy sa nestalo. Nedá sa totiž poprieť, že nejedna slovenská vláda sa správala i konala ako nepriateľ národa i vlasti. Ale, asi som to tak videl len ja sám, ktovie. Horšie by bolo, ak to tak videli aj iní, a napriek tomu nikto nekonal.

Sú voľby v Donecku a Luhansku nelegitímne ?

Skúsme sa opýtať inak – bol legitímny prevrat na Majdane ? Nebol, tým skôr, že prezentoval vôľu mizivého percenta Ukrajincov, hoci zdanlivo pôsobil ako povstanie národa proti vládnutiu V. Janukovyča. Kto však pozorne sledoval udalosti, nemohol prehliadnuť, že dianie nebolo v rukách Majdancov, ale skôr stál niekto v pozadí, kto všetko financoval a koordinoval. Vzduchom lietali vyhrážky o zásahu proti vláde V. Janukovyča, ak sa pokúsi ukončiť demonštrácie zásahom represívnych zložiek a vyvolá násilnosti, ale na druhej strane sa mlčalo pri masakrovaní obyčajných policajtov, či obyvateľov demonštrantmi. Pritom protestovali sotva 2% ukrajinského obyvateľstva, čo môže vydávať za prejav nespokojnosti národa naozaj len veľmi tupý človek.

A nastúpila vláda krvi a utrpenia, reprezentovaná “ dočasným “ prezidentom a akýmsi nevoleným premiérom. Ktovie, nasledovali prax Bruselu, kde máme tiež nevolených predstaviteľov mamuta na hlinených nohách ?

Už vtedy jasne prejavili obyvatelia východnej časti Ukrajiny a Krymu nesúhlas so zmenami v Kyjeve. Médiá, najmú tie zahraničné, však tieto prejavy oprávnenej nespokojnosti národa ignorovali, a vlastne sa prebudili len vo chvíli, ako sa odtrhol Krym a začala občianska vojna. Prečo ? Nuž, padol plán obsadenia hlavnej ruskej námornej základne, ktorý bol hlavným cieľom ukrajinského prevratu, navyše sa ukázalo, že organizátori nepokojov nemajú štát pod kontrolou, ako sa snažili tváriť. A čo bolo ešte horšie, dlhoročný štedrý sponzor Ukrajiny, teda Rusko, natiahol ruku a jasne deklaroval – ak nie sme priatelia, a naše záujmy nie sú spoločné – vyrovnajme záväzky a rozídeme sa. A s tým naozaj nikto nepočítal, však všetci očakávali, že sa veci skončia akosi samovoľne, podľa príkladu strednej a východnej časti kontinentu, kde sa veselo odpúšťali dlhy bohatým krajinám … ktoré vôbec neboli rozvojové, a dlhy určite neboli nevymáhateľné, ako sa oficiálne tvrdilo. Nestalo sa, lebo účet sa nemá robiť bez krčmára.

Voľby sú v Donecku a Luhansku sú porušením ukrajinskej ústavy, zaznelo … nebolo jej porušením už zvrhnutie legitímnej vlády násilím ? Kedy prestáva byť občan viazaný znením zákonov, a hlavne toho najvyššieho – ústavného ?

Myslím, že vo chvíli, ako prestanú predstavitelia štátu rešpektovať zákony, ktorých dodržiavanie chcú striktne vymáhať. Vo chvíli, ako začne vláda konať proti svojmu národu, proti jeho vôli a naopak, začne realizovať želania tých, ktorí k jej národu a voličom nepatria. Má vtedy občan právo, aby povedal rázne – nie ? Má, ba dokonca je povinný, aby chránil svoju krajinu a jej obyvateľov proti nepriateľovi, hoci je tým nepriateľom – jeho vláda. Moc totiž pochádza od ľudu, a tak, ako je ľud oprávnený zveriť správu krajiny do rúk konkrétnych ľudí, má aj právo im túto moc odňať, ak svoje postavenie zneužívajú v neprospech krajiny a národa. A vzbura proti vlastnej vláde neprišla sama od seba, pretože to nebola vzbura proti legitímnej vláde, ale naopak – samozvancom a organizátorom prevratu v krajine, teda v zmysle najvyššieho zákona krajiny – zločincom.

Voľby v Donecku a Luhansku sú nelegitímne, a ich výsledky v žiadnom prípade neuznáme … zaznelo z Nemecka, Francúzska či USA. A koho to zaujíma, či výsledky volieb uznajú predstavitelia vlád iných štátov ? Akým právom zasahujú do slobodného rozhodovania občanov cudzej krajiny ?

Právom silnejšieho ? Možno, ale ostáva pravdou, že tieto spory sa nedajú vyhrať silou, ani vydieraním. Skôr sa môže všetko len zhoršiť. V rámci únie veria len blázni, že je to perspektívny projekt. A samozrejme ho podporujú tí, ktorým umožňuje pohodlný a komfortný život bez povinnosti pracovať a zodpovedať sa z výsledkov. Projekt únie je už dávno v stave klinickej smrti, z čoho vyplýva aj zúfalá snaha istých kruhov o udržanie moci prostredníctvom budovania základní NATO na územiach štátov, ktoré ich ešte nemajú. Tu vôbec nejde o projekt spoločnej ochrany, ale skôr prípravu objektov pre represívne zložky, ktorých povinnosťou bude jediné – udržanie zdochýnajúceho impéria v politickej a mocenskej hre. Preto nechcú, vlastne ani nemôžu uznať voľby v Donecku a Luhansku. Stali by sa nebezpečným precedensom, návodom pre ostatné nespokojné národy, ktorý by jasne vypovedal – ak vás vaša vláda okráda, predáva a zrádza, môžete ju jednoducho kopnúť tam, kde chrbát stráca svoje poctivé meno a vydať sa iným smerom.

Príde chlap do vášho domu a prehlási – ja som demokrat a tvoj vzor. Zje vašu večeru, pretiahne vašu ženu, dcéru pošle šlapať do bordelu a zmení zariadenie vášho domu. Budete mlčať a prizerať sa, ako vám ničí život, berie právo na nezávislé rozhodovanie a ničí budúcnosť vašich blízkych ?

My sme sa prizerali, ako nám ukradli vlasť a mlčali sme. Dnes už máme jasnú predstavu, ako to všetko skončilo. Východná časť Ukrajiny sa nechce prizerať, a už vôbec netúži po tom, aby o jej živote rozhodovali vrahovia a zradcovia. Má na to právo ?

Niekto prirovnáva vývoj na Ukrajine k otázke južného Slovenska. Je to len zavádzanie. Po zdanlivej autonomii južného Slovenska bažia len politici, ktorí sa skrývajú za práva menšín, a niekoľko skutočne zúfalých fanatikov. Prejdite sa po južnom Slovensku a opýtajte ľudí, či sa cítia diskriminovaní, alebo túžia po akejsi fiktívnej samostatnosti, prípadne dokonca pridružení k nášmu južnému susedovi … čo vám povedia ? Vysmejú sa vám, pretože všetky údajné problémy vidia len ako žabomyšie vojny politikov. A nepresvedčí ich ani H. Malinová. Mnohí vidia aj jej prípad ako dielo partie vagabundov, ktoré niekto zneužil na vlastné ciele. A môžete si byť istý, že nikoho vôbec nezaujímal osud obete – tá bola len nástrojom.

Zamyslite sa – dnes tlieskate tým, čo označujú voľby v Donecku a Luhansku za nelegitímne. Ale, možno sa raz samo ocitnete v situácii, že budete chcieť zmeniť beh dejín a hlasovať o tom, čo sa tiež nebude páčiť mocným v Berlíne, Washingtone, Bruseli či Londýne – ako sa budete cítiť, ak vám oznámia, že na vaše hlasovanie kašlú a jeho výsledky neuznajú ?

Spomeňte si, ako bolo Slovensko vydierané v súvislosti s eurovalom. Páčilo sa vám to ? Mali ste z toho dobrý pocit, že vás niekto pod kepienkom solidarity núti platiť cudzie dlhy, navyše vzniknuté podvodmi bankárov, politikov a ratingových agentúr ? Alebo ste zabudli, že slovenské banky boli ozdravené z vašich úspor v dôchodkových fondoch a následne odpredané po cenu do zahraničia ? Nikdy ste nepremýšľali nad tým, prečo je Slovenská sporiteľna neustále zisková, ale jej materská banka trvale v strate ? Možno vám to raz začne prechádzať mysľou, ale môže byť už neskoro.

Vydieranie je dôkazom, že vás niekto nevie presvedčiť o svojej pravde. Je to aj dôkaz, že si vás neváži. Môže to byť váš priateľ a spojenec ? Vlastne – potrebuje pravda vydieranie ? Súdite obyvateľov Donecka a Luhanska, že si dovolili prejaviť to, na čo ste sami nemali odvahu ? Neviem, ale skôr by ste mali byť radi, že vám ukázali pravý charakter ľudí, ktorým sa denne klaniate a živíte ich.

Obyvatelia Donecka a Luhanska si skôr zaslúžia pomník za odvahu, že sa vzopreli vydieraniu a nezákonnosti … a ukázali svetu pravý charakter Bruselu, Washingtonu či Paríža. Charakter bezohľadnej politicko-finančnej mafie, ktorú treba nemilosrdne zničiť.