O Slovensku

Ak by som mal vyjadriť pocity, súvisiace so 17. novembrom, napadne ma len jedno slovo – hanba. Pocit, že sme sa nechali najprv zneužiť, potom okradnúť a nakoniec aj predať ako nejakí otroci.

Podľa V. Klausa bol komunizmus prázdnou škrupinou.  Nič nedá bývalej dobe lepšie vysvedčenie, ako neustále okiadzanie myslí ľudí opisovaním toho neuveriteľného pekla, aké zažívali do roku 1989. Neustále mediálne masáže však dosahujú úplne opačný efekt. Národ pomaly, ale iste začína premýšľať nad všetkým a otvára oči. A začína klásť nepríjemné otázky. Na ktoré nemajú vyvolení žiadne odpovede.

Chceli sme sa oslobodiť spod diktátu Kremľa ? Chceli, ale nikto nechcel rozbitie spoločného štátu. Vedeli to politické špičky, ktoré sa tohoto zločinu proti národu dopustili, a práve preto nepripustili ľudové hlasovanie, ktoré sa mohlo výsledkami obrátiť proti nim. Chceli sme opustiť RVHP a VZ ? Chceli, ale nikto nechcel padnúť do iného geta, kde sa majú naše zákony podradnejšie postavenie, kde sa vešia anonymný kus látky na úroveň štátnej vlajky, kde nás reprezentujú nevolení zástupcovia – vlastne politická a finančná mafia.

Nesmierne sme chceli, aby z nášho územia zmizli cudzí vojaci. Ale určite sme nechceli, aby ich nahradili – iní. Bratranec sa pred rokmi nevrátil z cvičenia spriatelených armád. Dodnes si pamätám uplakané oči tety, jej nechápavý pohľad, v ktorom bolo vidieť jedinú otázku – prečo ? Prečo, však nie je vojna. Nie, vojna nebola. Nebola viditeľná, ale v skutočnosti zúrila. Pod povrchom, nenápadne, ale o to krvavejšie a zákernejšie. Jej syn išiel s hrdosťou do vojenskej služby, lebo veril tomu, čo mu hovorili.

Dodnes si pamätám skoro všetko, čo nám zasievali do hláv – v škole, neskôr i na rôznych cvičeniach, či povinnom politickom vzdelávaní. Začiatkom roka 1990 vyzeralo všetko tak nádejne, že sme sa nad spomienkami zo škôl či tohoto ideového vzdelávania smiali a hovorili si – páni, môžeme byť radi, že je to za nami. Lenže, čas čoraz viac ukazoval, že namiesto životnej pohody, kde každý dostane naozaj podľa zásluh, prišlo – peklo. Poctiví ľudia, ktorí túto krajinu budovali po skončení vojny, dostali namiesto odmeny – trest. Tvrdo si odpracovali desiatky rokov, zanechali za sebou hodnoty a kvalitnú prácu, aby nakoniec získali – žobrácke dôchodky, sociálne neistoty a biedu.

Ich deti sa stali stratenou generáciou tak, ako ich rodičia. Prvých okradla o najlepšie roky invázia spojeneckých vojsk, druhých zase fiktívny prevrat či revolúcia v novembri 1989. Dodnes si kladú otázku – prečo ? Desaťročia verili, že sa dá žiť aj inak, lepšie. Verili, že stačí poctivo pracovať, a budú sa mať naozaj lepšie.

Provokatéri na diskusiách dnes hovoria – v tej dobe stačilo prísť do práce … a človek dostal výplatu … všetci boli rovnako chudobní … a nikto nerobil …

Naozaj ? Naozaj sme sa cítili chudobní ? Nie je to pravda !!! Mali sme bývanie, prácu, primeranú lekársku starostlivosť, školstvo na slušnej úrovni (čo neskôr dokázala aj bitka o našich ľudí po otvorené hraníc), mali sme v šedivej a ponurej dobe priateľov, s ktorými sme sa vedeli od srdca zasmiať, ísť na stanovačku, chaty … či len tak na pivo. Mnoho vecí nám chýbalo, neraz sme si vytrpeli svoje aj od rôznych kariéristov, ale boli sme oveľa šťastnejší … naozaj boli. Napriek tragikomickým situáciam v obchodoch … ktoré boli často skôr výsledkom vydierania zo strany vyspelých krajín, ktoré plne tolerujú vôľu ľudu aj dnes … ak sa zhoduje s ich potrebami a zámermi !!!

Niektorí povedia – nemali sme banány, pomaranče, mandarínky … alebo arašidy, alebo sme stáli v radoch na toaletný papier … a čo, vari z vás ubudlo ? Nemali sme modernú domácu elektroniku … a čo, vari ste boli preto menej ľudia ? Dnes máme plné obchody, ale nič nebolí viac, ako pohľad na pomaličky ťapkajúceho sa dôchodcu, ktorý so slzami v očiach pozrie na to, čo si nemôže dovoliť – lebo musí platiť z úbohého dôchodku lieky, rôzne – predtým bezplatné – služby, a pomaly mu neostáva ani na jedno kvalitné jedlo denne.

Hanba … sľubili sme si lásku, ostalo nám peklo len …. okupantov sme vyhnali, aby iným miesto nechali. Pokrok ? Je naozaj pokrokom úmyselne a cielene vyvolaná vojna na Ukrajine ? Je pokrokom šialenstvo, ktoré tiahne svetom – kde sa tlačia nekryté bankovky, kde chudáci platia dlhy bohatých a kde jedna pravda – dve tváre má ?

Dôchodkyňa, bezradne sediaca v nemocnici – hoci roky poctivo platila, dnes ju lekár nemôže ošetriť, lebo nemá vybavenie. Pani, a nemá vás možnosť niekto odviezť ? Však je to len tridsať kilometrov a u nich v nemocnici majú všetko vybavenie, ktoré potrebujete. Starenka nesmelo prikyvuje a mlčí … majú vybavenie, môžu pomôcť, len ona – nemá peniaze na cestu, ale ani nikoho, kto by ju odviezol. Sanitka, nesmelo podotkne … nie, teta, to by nám nepreplatili, nie je to tak vážny stav.

Skúste jej povedať, ako sa má dnes dobre … skúste jej povedať, že má oslavovať to, čo za predošlej éry nepoznala. Skúste jej povedať, že sa má tešiť svojej chudobe. Dokážete jej to povedať do očí ?

Skúste vysvetliť rodine pacienta, ktorá prišla na návštevu, že dedko síce leží na chodbe, lebo na izbách nie je dosť lôžok, ale vlastne je všetko v poriadku, lebo pán minister povedali, že máme prebytok lôžok. A pán minister predsa neklamú, nie ?

Skúste vysvetliť inému pacientovi, prečo v jeho mestečku zrušili pohotovosť a on musí v teplotách cestovať vlastným autom dvadsaťpäť kilometrov do okresnej nemocnice, aby ho neskôr poslali do inej nemocnice, vzdialenej štyridsať kilometrov, lebo v tej prvej ho nemá kto ošetriť. A posielajú ho tam s dodatkom, že to musí stihnúť do hodiny, lebo potom tam končia. No, čo si má myslieť ?

Skúste vysvetliť obyčajnému človeku, prečo pracuje v otrockých podmienkach dvanásť hodín denne a napriek tomu zarobí sotva na prežitie. Prečo ? Prečo si musí nájsť ešte inú, druhú prácu ? Prečo musí pracovať aj vtedy, ak je chorý … prečo nemá možnosť ísť na dovolenku ? Otázky padajú a odpovede – nie sú. Vraj sa má lepšie, ako kedysi … lenže kedysi išiel na dovolenku každý rok, hoci aj na tú otrepanú a dôverne známu podmnikovú chatu, ale dnes ? Smola … ak sa ti nepáči, môžeš sa pratať … hovorí mu zamestnávateľ, ktorý pravidelne poberá príspevky z daní tohoto chudáka, a vlastne ho vypláca jeho vlastnými peniazmi, aby svoje zisky poslal niekde … za hranice.

Deň národného smútku … tak by sme mohli nazvať to, čo sa chystáme oslavovať. Chodíte pomedzi ľudí, utrápených a neustále vystresovaných z každodenného boja o prežitie … pre tých sa všetko zhoršilo. Plné obchody ich nezaujímajú … nezaujíma ich ani cestovanie. Nemajú na základné potreby, a dnes už nemajú ani radosť zo života.