O Slovensku

Kedysi to bolo pre sprosté reči niektorých ľudí, pre ktorých hranicami Bratislavy začínal vidiek, alebo aj pre neraz neskrývané, doslova neférové praktiky v mnohých oblastiach. Za všetky stačí spomenúť šport – bratislavský klub doslova nesmel prehrať s klubom z iného konca Slovenska, čomu sa často podriadilo všetko, vrátane pravidiel. A často to potom aj tak vyzeralo, lebo “ víťaz “ neskôr prišiel na medzinárodnú scénu, kde sa dala vidieť skutočná kvalita … a zhorel ako hrča toaletného papiera.

Nie, proti samotnému mestu nemám nič, skôr tí ľudia. Neraz mám pocit, že presťahovaním do Bratislavy každý osprostie, oslepne a ohluchne. Akoby si myslel – ja som Bratislavčan, ja som niečo viac. Omyl …

Tvrdiť, že na Slovensku je priemerná mzda okolo osemsto eur, to môže len do tabuliek zažratý idiot. Realita je úplne iná. Stačí sa prejsť po doslova hladových dolinách, akými sú napríklad Spiš, alebo ešte vzdialenejší východ Slovenska – za Košicami. Tam sú radi, ak dostanú nejakú prácu, ešte radšej, ak je na pracovnú zmluvu – obvykle sa totiž zo strany “ zamestnávateľa “ požaduje živnosť … a neraz sa stane, že ak aj prácu dostanú, nie je na osem hodín, ale len na štyri … alebo je aj na osem hodín, ale “ podnikatelia “ platia akoby za štyri … a ľudia mlčia, lebo aj tých dvesto eur, čo dostanú – je viac, ako nič.

Niektorí chodia za prácou k našim českým susedom. Aj to je osobitná kapitola. Pekné inzeráty, ubytovanie a doprava zadarmo, chlap odíde z chalupy prakticky na celý mesiac a nakoniec sa vráti – s päťtísíckou v kešení … samozrejme, českou kačenou, nie eurami. Odpracované hodiny ? Dvestodvadsať, dvestoštyridsať … ale nie je výnimkou aj tristo – mesačne. A o tomto sa samozrejme nikde nehovorí … to sa nesmie priznať.

Ujko Myslík bol dlhé roky talizmanom v horskej oblasti, kde sme chodili na výlety. Posedával v maličkom stánku s novinami a suvenírmi od rána do večera, v teplejších dňoch pred stánkom  a vždy sa dal do reči, ak bolo – s kým. Nikto však netušil, ako bol za svoju prácu odmeňovaný – ak boli klienti, dostal aj dve stovečky, ako hovorieval … ak nie, bol rád aj vtedy, ak dostal stopäťdesiat. Zomrel, a nedožil sa ani šesťdesiatky. Nikdy sa nesťažoval, nemal komu. Lenže – bol to život, ak musel ísť do obchodu, a po zaplatení nákladov na bývanie mu často ostalo na deň jedno euro ?

Povedať, že ľudia nechcú pracovať, môže len arogantný chrapúň. Iste, sú aj takí, ktorí si život postavili na sociálnych dávkach. Tých je však mizivé percento, navyše mnohí z nich sa do tejto situácie nedostali vlastným zavinením … a nakoniec si zvykli, lebo spoločnosť ich zo svojich radov nenápadne vylúčila napríklad preto, že sú starší – okolo päťdesiatky, alebo majú nejaký handicap, ktorý síce nie je na invalidný dôchodok, ale ani na prácu … či sú napríklad – Cigáni. Predsudky … a ľudská hlúposť, to urobí strašne veľa zlého. Ale aj rôzni špekulanti. Poznám vysokoškolsky vzdelaných Cigánov, ktorí sú bez práce, hoci sú pracovné miesta voľné – prídu sa uchádzať o prácu, a podľa zamestnávateľa sa na miesto nehodia. Bez uvedenia dôvodu, ale ten je zjavne viditeľný, len nedokázateľný. Taká je realita.

Inou vecou je, či chcú ľudia pracovať za podmienok, ktoré sa im ponúkajú. ponúknu im napríklad prácu tristo kilometrov od trvalého bydliska, za minimálnu mzdu, bez úhrady nákladov na cestovné, ubytovanie, či príspevku na stravu. Nejeden to skúsi, ale po dvoch troch návratoch domov s jednou, niekedy dvoma stovkami vo vrecku to veľmi rýchlo vzdá. Iste, sú aj takí, čo dokážu prežiť doslova s dvoma rožkami a trojuholníkom syra denne, ale neraz sa potom stane, že sa im ide na pohreb – hoci sotva dožili štyridsiatku. Telo a zdravie si svoje žiadajú, a ak sa to nedá, niekde sa to odrazí.

A to je život, o ktorom sa nikde nehovorí. Nehovorí sa ani o šikane v obchodných reťazcoch, vydieraní zamestnancov po zmene majiteľa fabriky, aby prešli na živnosti (hoci “ investor “ dostal dotácie na pracovné miesta, ktoré vytvorí tak, že staré páky prejdú na živnosti a on prijme nové – na dva roky) … a život ide svojou cestou. Nikoho nezaujíma a Bratislava ? Tá sa utápa v štatistikách a tabuľkách, ktoré vôbec neodrážajú realitu … a rôzni sprostáci nimi neskôr argumentujú. Ktovie, či vôbec niekedy sami pracovali … sotva.

A tie prieskumy … však je to na smiech. Ešte v čase, kedy som žil a pracoval v Bratislave, tak ma s prieskumami otravovali aj dvakrát týždenne. Rôzne sprostosti … ako som odišiel, bol koniec aj prieskumom. Už dlhý čas nikto nevolal, čo tiež o niečom vypovedá, lebo “ prieskumníkov “ nestretnem ani na uliciach, ako to bolo v Bratislave. Takže – aká je asi hodnota týchto prieskumov a ich výsledkov ?

Oficiálnym štatistikám som veril – no možno v čase svojej mladosti, kedy ma aj tak nezaujímali. Dnes im neverím, lebo poznám krajinu i ľudí. Poznám ľudí, a nielen tých, čo pre mňa dnes pracujú. Ale aj zo skúseností mojich dnešných kolegov viem, ako žili predtým. Nikdy im nebudem môcť zaplatiť tak, ako by si naozaj zaslúžili – no nikdy ich ani nebudem urážať vyplácaním minimálnej mzdy za hodiny tvrdej a poctivej práce. Možno niekto túži po luxusnej vile, alebo Porsche v garáži … ale úprimne, na čo by mi to bolo ? Do hrobu si to nevezmem, a v dnešnej dobe sú podobné “ pôžitky “ len zdrojom obrovských výdavkov, nič viac. Radšej nech dostane každý kolega za prácu toľko, koľko je v našich možnostiach … však zo mňa preto neubudne.

Bratislava nie je Slovensko … je to len jedno mesto na Slovensku, síce hlavné, ale nič viac. Je však na škodu veci, že ľudia posudzujú Slovensko podľa Bratislavy – vzniká tak pokrivený obraz, ktorý nemá s pravdou nič spoločné. Napokon – páčilo by sa Bratislavčanom, ak by som ich porovnal s Viedňou a otvorene povedal, že v tomto porovnaní je Bratislava obyčajná provinčná diera, v ktorej však ľudia zarábajú v priemere okolo troch tisíc eur ? Sotva. Asi by niečím podobným neboli nadšení, ak by sa robila anketa vo Viedni a podľa nej hodnotila Bratislava a životná úroveň ľudí v nej žijúcich.

Je na škodu veci, že ľudia v hlavnom meste žijú odtrhnutí od reality. Tá je totiž úplne iná, než sa prezentuje. Neraz sa stretnem napríklad s potemkinovským druhom matematiky – aha, ale Gejza zarába skoro sedemsto eur mesačne, tak o čom to vlastne hovoríš ? No, len sa ho opýtajte, akých sedemsto eur mesačne dostáva. Viete aj to, že pracuje šesť dní v týždni, denne dvanásť hodinové smeny ? A potom rátajte – dvadsaťštyri dní, dvanásť hodín denne a čo vám vychodí ? Presne tak, Gejza dostane na hodinu “ úžasnú “ sumu – 2,88 €.  Len trošku viac, ako minimálnu mzdu. Ale podľa štatistiky patrí k priemeru … prd makový. Alebo, hen susedovie Jožo – ten dostáva v Košiciach dokonca tisícsto eur mesačne. Len nikto nepovie, že musel si vybaviť živnosť, všetko si platí sám, aj ubytovanie, cestovné a stravu na týždňovkách … a hoci je podľa zmluvy obchodným partnerom, správajú sa k nemu ako k zamestnancovi a nemá žiadne práva. A len na okraj – mesačne odpracuje aj viac ako tristo hodín, lebo sa na neho nevzťahuje obmedzenia, ktoré platia u bežného zamestnanca.

Ak chce niekto hovoriť o tom, ako sa žije na Slovensku naozaj – nech ide medzi ľudí a hovorí s nimi. Nech si vyskúša a zažije ich pocity, napríklad predavačky v potravinách, ktorá denne strávi na nohách desať-dvanásť hodín, dostane minimálnu mzdu, je neustále šikanovaná a nie je výnimkou, že dostane kárne opatrenia aj za použitie toalety, lebo je tam podľa manažéra prevádzky – akosi dlho. Alebo podvedeného stavbára, ktorý nedostal rok zaplatené od veľkopodnikateľa za prácu, a už nikdy svoje peniaze neuvidí, lebo pán veľkomožný dal spoločnosť do akejsi reštrukturalizácie a na drobného živnostníka sa všetci – vykašlali. Aj štát, ktorému platil poplatky zo svojich úspor, lebo výplatu nevidel.

Položte si otázku – ako môže vyhrať výberové konanie spoločnosť, ktorá nemá ani jedného robotníka, ani jeden stavebný stroj … proste nič. To nás musí zaujímať, nie pokrivené tabuľky.

Musia nás zaujímať ľudia. Nikdy nebudem vzor … ani nechcem byť, ale aká je spoločnosť, ktorá toleruje vyššie spomenuté praktiky a utešuje sa, že v priemere sa máme dobre ? Pokrytecká a malomeštiacka … stav spoločnosti sa totiž nehodnotí podľa priemeru, ale podľa toho, ako sa žije tým najslabším – chudobným, dôchodcom, zdravotne postihnutým … a ak sa títo ľudia majú zle, spoločnosť nestojí za nič.