O Slovensku

Búrka v pohári vody, alebo neustále masáže typu – komunistov treba zakázať, všetci sú lotri a …. ale, však to poznáte. Niečo podobné je to aj v prípade bývalých eštebákov – komunistickú tajnú políciu postavili mimo zákon úplne rovnakí ľudia, ktorí dnes obhajujú rovnaké praktiky v podaní CIA … náhoda ? Kdeže, len pravdivý obraz ich myslenia.

Presne si pamätám ľudí, ktorí mi počas minulej éry škodili a dodnes si pamätám meno bývalého sovietskeho dôstojníka, ktorý na konci II. svetovej vojny požiadal deda o pomoc a svoju vdačnosť prejavil bezplatným pobytom v stalinskom gulagu.

Avšak – vinníkom boli vždy konkrétni ľudia, nie organizácie ako celky. Zažil som totiž aj roduverného straníka, ktorý si nemusel páliť ruky za potomka bývalého väzňa v sovietskom gulagu, a napriek tomu si dokázal zachovať charakter – a hoci vedel, čo riskuje – nemlčal a pomohol. A rovnako som mal možnosť vidieť sovietskych vojakov z blízkych kasární, ktorí sa nečinne neprizerali na ťažkú nehodu pred bránou, ale vybehli a zachránili dvoch ľudí z horiaceho auta. Pritom jeden z nich bezmála počas nezištnej pomoci skoro zomrel.

Vždy je to o ľudskom správaní a prístupe. Nie je podstatné, či sa jedná o komunistu alebo niekoho iného … ľudí nemôžeme súdiť podľa toho, že niekto sa v rovnakom tričku dopustil historických zločinov. Netreba totiž zabúdať, že väčšina členov komunistickej strany boli obyčajní ľudia, ktorí verili myšlienke rovnosti a práva na slušný život. A boli si veľmi dobre vedomí toho, že chyby nerobia len tí, čo nerobia – vôbec nič.

Dnes máme na Slovensku vraj okolo stopäťdesiat registrovaných politických strán … máme aj napríklad päť – šesť zdravotných poisťovní … máme nielen štátnu, ale aj mestskú políciu … máme kamery v uliciach … cítite sa preto lepšie, zdravšie, bezpečnejšie ? Máte pocit, že sa život spoločnosti zlepšil ?

Iste, pre niektorých sa zlepšil výrazne. Ale plošne ? Sused nepozná suseda, ľudia v meste bežne obídu človeka, ležiaceho v bezvedomí na chodníku, máme množstvo narkomanov, bezdomovcov, preplnené väznice či ľudí, ktorí neraz umierajú na choroby, neznáme už v 70. rokoch minulého storočia.

A niekto denne masíruje čitateľov svojimi absurdnými útokmi na jedinú skupinu ľudí – komunistov. Nikdy nepovie, ublížil mi ten a ten … všetci sú zlí. Všetci sú zlí, lebo sú – komunisti. No, to je argument … len mi prechádza hlavou, ako sme sa dostali až k tomu, že ľudí odsudzujeme na základe politického presvedčenia. No … ináč, len tak na okraj, všeobecná deklarácia ľudských práv niečo podobné – zakazuje. Ale … však už to vieme, že práve kritikom minulého režimu sa často hodí, ak na tento dokument jednoducho zabudnú. Tak to už vo svete demokracie chodí.

Kašlem na eštebákov, nikdy ma nezaujímali. Kto poznal minulý systém a jeho možnosti, tak vedel veľmi dobre, že správy o jeho neudržateľnosti sú len rozprávočkou na dobrú noc. Vtedajší režim mal k dispozícii také prostriedky, že ak by bola naozaj politická vôľa – jednoducho by akýkoľvek odpor bez problému potlačil. Ak k tomu nedošlo (a na tom nič nemení ani dnes už legendárna sadistická akcia v Prahe, kde mlátili demonštrantov na Národnej triede hlava-nehlava), tak mal niekto na to konkrétny dôvod a pripravený plán do budúcnosti. S odstupom času hodnotím pražské udalosti ako súčasť plánu na prevrat, ktorý dokonale vyšiel.

Bývalý domový dôverník bol zároveň dôstojníkom štátnej bezpečnosti. Všetci o tom vedeli … ale nikto si nemal dôvod sťažovať. Pamätám si len, že v čase vystrájania susedovej dcéry a jej niektorých dosť riskantných výrokov, prišiel tento pán na návštevu a sucho povedal susedovi, aby dcére trošku dohovoril, lebo jemu je jedno, že ona rozpráva niektoré vtipy do súťaže o zlatú mrežu, ale niektorí jeho kolegovia by sa svojím zmýšľaním hodili skôr do – radov inkvizície. Paradoxne, po prevrate na neho najviac nadávali tí, ktorým nielen neublížil, ale často – pomohol.

Nie, komunista či bývalý eštebák mojimi nepriateľmi nie sú a nemôžu byť. Naopak, mojimi nepriateľmi sú ľudia, ktorí si z doby minulej urobili politickú agendu, aby mohli pod kepienkom potrestania vinníkov zakryť – vlastné previnenia. Hlavne tie súčasné – však štát mi dnes pripomína storočnú, zoschnutú žuvačku, ktorú som kedysi videl v akomsi múzeu a mala patriť nejakej slávnej osobnosti – už ani neviem, o koho sa jednalo. Bez chuti, bez zápachu – bezcenná …

Však si skúste predstaviť, že váš príbuzný skolabuje a vy zavoláte sanitku. Tá príde z tridsaťkilometrovej vzdialenosti, a vezie pacienta v ohrození života iných tridsať kilometrov – do nemocnice. Prepáčte, ale toto kedysi naozaj nebolo. Na péenke som nebol, ani nepamätám – a napriek tomu si musím platiť zdravotné pomôcky v plnej hodnote z vlastného vrecka, lebo poisťovňa ich neprepláca … hlavne, že nejaký bastard sa za moje peniaze hrá na granda a sponzoruje futbalový klub, alebo si vyváža svoj smradľavý zadok v limuzíne za desaťtisíce … hoci pre mňa za moje peniaze nič neurobil.

Toto sú skutočné problémy spoločnosti … chce niekto trestať komunistov za minulosť ? Prosím, s radosťou ho podporím – nech uvedie meno a priezvisko vinníka, opíše jeho previnenie, predloží dôkazy o jeho účasti na porušení zákona a žiada trest. Vždy a všade to podporím … ale nadávať len, všeobecne a neadresne – no neviem, ale to nielen nemá zmysel, ale aj vyvoláva oprávnené otázky, o čo vlastne autorovi výrokov ide.

No, za seba si myslím, že to nie je vôbec o komunistoch, ale skôr niečom úplne inom. A komunisti sú len vítaným terčom, lebo je to spoločensky cool … lenže, kedysi bol spoločensky cool aj Hitler a vieme dobre, ako to dopadlo.

… ži a nechaj žiť. A nezabudni – ako sa do hory volá, tak ti do uší – zaduní. Niekedy si celkom želám, aby sa komunisti vrátili k moci. Prečo ? Celkom by som sa bavil na tom, ako ich súčasní kritici by ozlomkrky zahadzovali svoje dnešné názory a vykrikovali, že demokracia je ….. však viete, čo mám na mysli, nie ?