O Slovensku

Boris Nemcov, jeden z kritikov V. Putina

Súhlasím, Nemcov je naozaj jeden z veľkých kritikov politiky Kremľa. Len, ako vždy to má aj nejaký háčik. Skúsme si v súvislosti s Nemcovom spomenúť najprv na kritikov politiky V. Mečiara na Slovensku – čo ich spájalo ? Neutíchajúca túžba po moci, spoločenskom postavení a priam zúrivá snaha predať všetko, čo patrilo štátu. Podobne uvažuje aj Nemcov – privatizácia je podľa neho alfou i omegou pokroku v Rusku. Nemôžeme sa diviť, prečo má takú podporu v západnej Európe – však tá do poslednej kvapky slovenského štátneho majetku podporovala aj našu bývalú opozíciu.

Súhlasím, mnohých zneisťuje minulosť V. Putina, jeho kariéra v KGB a súčasné správanie

Skúsme sa však pozrieť na nedávnu minulosť vo svetovej politike. Útok na Irak pod zámienkou vlastníctva zbraní hromadného ničenia – čo robilo Rusko ? Nič. Ruská vláda vyjadrila svoje stanovisko, a viac sa o dianie nezaujímala. Útok na Afganistan pod inou vykonštruovanou zámienkou – čo robilo Rusko ? Opäť nič, zase len ruská vláda vyjadrila svoj názor a viac sa o dianie nezaujímala. Naplánovanie a financovanie prevratov v Líbyi a Sýrii – čo robilo Rusko ? Opäť sa vyjadrilo, a nič viac. Nezasahovalo do diania. Prečo ? Prečo sa nezaujímalo, ak všetci dnes hovoria o snahe Ruska o veľmocenskú politiku ?

Preto, lebo ruská politika je úplne iná, ako bola politika bývalého ZSSR. Rusko si od rozpadu ZSSR robilo poriadok len na vlastnom území, a viac-menej do svetovej politiky nezasahovalo. To, čo druhí pokladali za slabosť (za Jeľcina by sa skôr dalo povedať následok neschopnosti alkoholika v najvyššej funkcii), bolo v skutočnosti zapríčinené riešením vlastných problémov, ktoré boli dôležitejšie, ako dianie v krajinách, kde vývoj nemohol Rusko nijakým spôsobom zasiahnuť.

Rusku sa často kladie na plecia vina za vojnu s Gruzínskom. Je nepochybné, že ruská vláda sa svojím postojom k regiónom, odmietajúcim podriadenosť Gruzínsku, pričinila o vznik konfliktu. Ale – zaútočilo Gruzínsko, nie Rusko. A otvorene si povedzme, že nielen Rusi majú neblahé skúsenosti s gruzínskymi politikmi. Výsledkom nepremysleného kroku Gruzínska bol dodnes nevyriešený problém odštiepeneckých republík, ktoré s výnimkou Ruska nikto neuznal. Rovnaký problém, ako v prípade Kosova. S jedným rozdielom – niekto cielene priznal Albáncom právo na dva štáty, no na druhej strane odoprel práva na sebaurčenie tým, čo nemajú ani jeden štát. Na okraj pripomeniem, že 19. januára 1992 sa konalo v južnom Osetsku ľudové hlasovanie, kde sa 90% zúčastnených vyslovilo za oddelenie od Gruzínska, spojenie so Severným Osetskom do jedného autonómneho celku pod ruskou federáciou. Tomu všetkému však predchádzali konflikty medzi Gruzíncami a južnými Osetmi na prelome rokov 1989-90, ktoré skončili rozhodnutím gruzínskeho vedenia o zrušení juhoosetskej autonómie.

Konflikt medzi Gruzínskom a Abcházskom mal trochu iné pozadie. Predovšetkým, nevraživosť medzi národmi trvala dlhšie. Navyše, v auguste 1990 schválil gruzínsky parlament zákon, ktorý prakticky znemožnil stranám, zastupujúcim menšiny, aby sa podieľali na politike a boli v parlamente. Reakcia prišla prakticky ihneď, 25. októbra rovnakého roku Najvyšší soviet Abcházska prijal deklaráciu o suverenite, a tým vlastne vystúpil zo zväzku s Gruzínskom. (pozn. skúste si predstaviť, čo by sa dialo na Slovensku, ak by Mečiarova vláda prijala uznesenie, že do parlamentu nesmú strany, zastupujúce maďarskú menšinu)  V decembri 1991 bolo Gruzínsko uznané zo strany OSN, a to dokonca aj s tým, že pod jeho správu spadajú regióny, ktoré už rok predtým vyhlásili nezávislosť. (pozn. nič lepšie nesvedčí o nepotrebnosti OSN a jeho skorumpovanosti)  V januári 1992 padol režim gruzínskeho prezidenta Gamsachurdiu a nahradila ho vláda bývalého ministra zahraničia ZSSR E. Ševardnadzeho, ktorý vydal príkaz na oslobodenie politikov, údajne unesených a zadržiavaných predstaviteľmi bývalého režimu. Oslobodzovacia operácia skončila útokom na Suchumi (hlavné mesto Abcházska) a krvavým konfliktom, v ktorom boli gruzínske jednotky porazené a nakoniec museli opustiť územie Abcházska. Konflikt trval do roku 1993, viedol k etnickým čistkám, lebo Abcházci vyhnali príslušníkov gruzínskej národnosti a 4. decembra 1994 bola prijatá spoločná gruzínsko-abcházska deklarácia, kde bola Abcházsku priznaná autonómia, ale len za cenu toho, že sa vzdalo nezávislosti. Pokoj však nebol ani potom, a striedavo dochádzalo k rôznym drobným konfliktom, ktoré vyvrcholili počas gruzínskeho útoku na Južné Osetsko, a všetko skončilo následným uznaním Abcházska zo strany Ruska. (ak chcete poznať celú históriu vývoja – nájdete ju tu)

___________________________________

Je nepochybné, že Rusko sa zapojilo aj do vyššie spomínaných konfliktov. Na druhej strane si však položme otázku, ako by reagovali na opačnej strane oceána, ak by sa strhli nepokoje medzi štátmi americkej únie. Určite by sa neprizerali so založenými rukami. Nikto teda nemôže čakať, že Rusko by konalo inak. A ktokoľvek, kto tvrdí, že Rusko v týchto konfliktoch nemalo právo zasiahnuť, nemal mlčať v čase, keď sa vlády iných krajín dopúšťali vojnových zločinov na územiach a obyvateľoch, ktorí sa voči nim nijako neprevinili – hoci, v očiach modernej západnej civilizácie je previnením aj to, že

… niekto nedovolí, aby ho okrádala a vnucovala mu svoje pochybné hodnoty, ktoré sama vyznáva len podľa potreby

___________________________________

Základný zákon demokratov hovorí, že nikto nie je vinný, kým sa mu vina nedokáže. Je zaujímavé, že v prípade obviňovania zo strany únie, či americkej administratívy je nielen každý vinný aj bez dôkazov, ale navyše v prípade, ak sa obvinenia nedokážu – nikto nie je zodpovedný za tragédie, ktoré tieto klamstvá spôsobili. Je to o to zaujímavejšie, že v krajine za oceánom sú krivé obvinenia nielen vážnym porušením zákona, ale aj dôvodom na ukladanie vysokých peňažných trestov.

V prípade ukrajinského konfliktu sa vlastne nedokázalo nič – ani priama vina povstalcov na zostrelení civilného lietadla (pričom stále sú snahy o utajenie výsledkov vyšetrovania), ani priama účasť ruských vojsk na ukrajinskom konflikte.

Začul som argument, že predsa nemôžeme pochybovať o slovách vysokopostavených politikov … nie, naozaj by sme nemali, keby sme nemali skúsenosti s ich podvodmi, súvisiacimi s prijatím spoločnej meny a rozširovaním únie. Klamstvo je ich pracovná metóda, je to ich nezameniteľný kabát. Tým skôr, že si pamätáme aj klamstvá okolo príčin pádu WTC, ktoré stáli život státisíce nevinných ľudí. Ako aj iné klamstvá …

____________________________________

Vo svete máme milióny ľudí, ktorí denne hladujú. Máme na druhej strane hŕstku ľudí, ktorí sa snažia za pomoci peňazí o jediné – ovládnutie iných za akúkoľvek cenu. Ľudský život je pre nich len položkou v zozname nákladov, ktorú bez premýšľania odfajknú. V. Nulandová priznala, že USA od roku 1991 naliali do Ukrajiny päť miliárd dolárov, aby dosiahli svoje ciele. Prečo a aké to boli ciele ? A prečo svet mlčí pri pohľade na konvoje zbraní, príchádzajúce na Ukrajinu cez Poľsko, a na druhej strane neustále obviňuje Rusko, že jeho humanitárne konvoje prevážajú zbrane povstalcom ?

Viktor Jagudin pochádza z Donecka. Obyčajný učiteľ, ktorý nenávidí vojnu a násilie, rovnako ako ostatní, duševne zdraví ľudia. Mesiace sa snaží ukázať svetu, čo sa naozaj na Ukrajine deje, ale nikto nepočúva. 

Videl a bol priamo prítomný pri vykladaní jedného z áut, ktoré priviezli humanitárnu pomoc z Ruska. Bolo plné zdravotníckeho materiálu a oblečenia rôzneho druhu. Na svoje prekvapenie videl rovnaké auto na internete, kde z neho vykladali zbrane na presne rovnakom mieste, ako boli vykladané odevy a zdravotnícky materiál. Keď na sociálnej sieti upozornil, že má podozrenie zo sfalšovania fotografií a videozáznamu, video okamžite zmizlo aj s fotografiami. Prečo ?

Opozícia v nejednej krajine hovorí, ba priam kričí o rôznych neprávostiach. Skúste si všimnúť týchto ľudí pozornejšie – je to náhoda, že mnohí z nich nemajú žiadnu overiteľnú kariéru a výsledky, alebo sú predstaviteľmi rôznych podivných subjektov, o ktorých neviete nič konkrétne zistiť ? Mnohí sú zbohatlíci, ktorí prišli doslova odnikiaľ … proste prišli, a boli tu. Drvivá väčšina z nich študovala na rôznych elitných univerzitách v zahraničí … mnohí dokonca aj často spolupracovali s režimami, proti ktorým dnes bojujú. Náhoda ? Nie … skôr pravidlo.

___________________________________

Nič lepšie nesvedčí o skutočnej morálke súčasnej ukrajinskej vlády a jej podporovateľov, než pohľad na jej zloženie. Dvaja členovia dostali občianstvo na poslednú chvíľu … skúste sa s takým občianstvom dostať do americkej, nemeckej, či francúzskej vlády. A zlatým klincom všetkého je angažovanie bývalého gruzínskeho prezidenta M. Saakašviliho ako poradcu. Politika, ktorý sa musí skrývať v zahraničí, lebo doma je stíhaný pre vraždu a iné trestné činy. Náhoda ?

Lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť

Slová, plné nenávisti k Rusku pochádzajú od ľudí, ktorí živého Rusa neraz videli len na obrazovke. Často od ľudí, ktorí natŕčali v minulosti uši a chodili udávať, ak niekoho počuli kritizovať sovietsku okupáciu Československa. Len jedno mi často nejde do hlavy – tí, čo najviac utrpeli prevratom v roku 1948, alebo sovietskou okupáciou v roku 1968, tí premýšľajú najviac a nadávajú najmenej – prečo ? Vidia, že to, čo sa dnes deje na Ukrajine, je niečím podobné vzdialenej minulosti ? Alebo vidia, že potichu a opatrne vyslovené slová a možnom pobyte vojakov NATO na Slovensku sú prípravou na okupáciu tejto krajiny – v mene “ bratskej “ pomoci ?

Nemám nič proti ľuďom, ktorí veria myšlienke komunizmu. Mám na to svoj názor dlhé roky, ale riadim sa zásadou, ktorú mi vštepovali od malička – ži a nechaj žiť. Hnusia sa mi však ľudia, ktorí za peniaze budú veriť – všetkému.

Aj Slovák z malého Slovenska má možnosti, ako poznať a hľadať pravdu. A nemusí mať ani množstvo peňazí … len musí chcieť. Avšak v dobe, plnej stresu, je veľmi pohodlné a jednoduché veriť tomu, čo na stôl predložia médiá. Otázkou však je, ako dlho sa s touto “ stravou “ dá aj slušne žiť.

_____________________________________

Nezaujíma ma Rusko, nezaujímajú ma ani Američania. Ale o dianí na európskom kontinente majú rozhodovať len Európania, a obyvatelia jednotlivých krajín. A každý, kto im siaha na právo slobodne rozhodovať o vlastnom živote, je podľa mňa – zločinec. Každý, kto na tento kontinent prilezie, aby tu manipuloval a rozkazoval – je nepriateľ. A tak sa k nemu treba aj správať – najprv slušne požiadať, aby odišiel a ak nepochopí – vyhnať všetkými prostriedkami, nemilosrdne a bez meškania.

V mojom dome každý hosťom môže byť … nie však pánom