O Slovensku

Nie, nezáleží. A ak si niekto myslí niečo iné, alebo dokonca verí rečiam politikov, je naozaj veľmi naivný. Niekto by možno povedal, že aj hlúpy. Dnes totiž výhradne záleží len na zisku zdravotných poisťovní, a profite politických strán, ktoré ich záujmy chránia a presadzujú. V podstate sa dá totiž povedať, že celý tzv. demokratický systém stojí len na jednom pilieri – udržaní moci … a z toho samozrejme vyplývajú aj príjmy vrstvy zbohatlíkov, ktorí si následne platia – politikov.

Napokon, stačí poukázať na jedinú zaujímavosť – ak poplatník neplatí zdravotné odvody, stane sa okamžite cieľom rôznych represívnych opatrení. Ak si však neplní svoje povinnosti poisťovňa, a napríklad poškodzuje pacienta zavádzaním rôznych limitov, ktoré majú priamy dosah na jeho zdravie, nestane sa vôbec nič.

Každý má rovnaké možnosti … zabudnite, nikdy to nebola pravda a už vôbec to nie je pravdou dnes. Možnosti má úzka skupina obyvateľstva, napojená na politické špičky, ostatní sú v podstate mimo hry. A pokiaľ sa niekto bez primeraných kontaktov aj presadí, je to skôr výnimka, potvrdzujúca pravidlo o spoločenských elitách, umelo vytvorených pre potreby udržania moci.

Len pre zaujímavosť, v roku 2010 patrila napríklad Líbya medzi najbohatšie africké krajiny. A v roku 2015 sa reálne blíži k štátnemu bankrotu. Zaujímavosťou však je, že počas tzv. diktatúry M.Kaddáfího prešla Líbya obrovský kus cesty pri zmene zo zaostalej africkej krajiny na jednu z najbohatších krajín regiónu, pričom sa pripravili a realizovali aj mnohé ambiciózne projekty, ktoré boli financované výhradne z domácich zdrojov. Pre ilustráciu, skúste si niečo prečítať o projekte Saharskej veľkej umelej rieky.

Mimochodom, zo začiatku sa na realizácii tohoto projektu podieľalo aj Československo. Všetko však skončilo zmenou pomerov v novembri 1989, a nástupom politikov, ktorí neboli ochotní spolupracovať s “ teroristickým a diktátorským “ režimom. A tak sa na projekte nakoniec podieľali firmy z krajín, ktoré predtým tlačili na nové československé špičky, aby s Líbyou nespolupracovali. Demokracia, nie ?

Pred nástupom diktátora v Líbyi bolo pár desiatok kilometrov diaľnic. Dnes je prakticky celá krajina prepojená kvalitnou cestnou sieťou (samozrejme s výnimkou toho, čo padlo za obeť konfliktu, vyvolanému diktátorskými režimami so sídlom v Bielom dome a spol.). Študenti v niekdajšej diktatúre mohli za peniaze štátu chodiť študovať do zahraničia. Kriminalita v tejto krajine bola prakticky neznáma.

To sú fakty, ktoré nikto neprizná. Nemôže, však Kaddáfí bol diktátor, nie ? Mimochodom, za svojho života čelil desiatkam pokusov o atentát, ktoré boli skoro výhradne pripravované a riadené zo zahraničia. Náhoda ?

Vráťme sa však na Slovensko. Lekári v Žiline, ktorí dali na internom oddelení výpovede, sú zrejme dnes prekvapení – ich výpovede boli prijaté. Dovolili si totiž niečo, čo sa v tomto svete neodpúšťa – poukázať na pravdu, poukázať na to, kto naozaj poškodzuje záujmy pacientov. Poukázať na to, že tzv. konkurenčný systém poisťovní nie je ničím iným, než politicky chráneným obchodom, s jediným cieľom – ziskom záujmových skupín v pozadí politických strán. Pričom pacient stojí úplne na okraji záujmu, vlastne je len jediným – zdrojom financií. A obeťou okrádania …

Pre zaujímavosť, v Líbyi je priemerný vek dožitia u mužov 70 rokov, u žien dokonca 80 rokov. Asi im diktatúra nejako nevadila, napriek tomu, čo sa tvrdilo u nás … samozrejme, dnes sa to aj v Líbyi mení, keďže tam zúri občianska vojna. Okrem toho v roku 1951 bola Líbya oficiálne najchudobnejšou krajinou sveta, ale v roku 2010 bola vedúcou africkou krajinou, a 53. krajinou na svete v hodnotení životnej úrovne obyvateľstva.

Čo budeme robiť ? Opäť príde odliv ,lekárov do zahraničia ? Už dnes bojujeme s nedostatkom lekárov, už dnes sa čaká na nejedno vyšetrenie aj mesiace. Na čo sa to vlastne hráme ? A súčasní mocipáni pobehujú s infaltilnými nápadmi, ako obmedzovať zisky poisťovní a podobne, hoci veľmi dobre vedia, že každý podobný krok je aktom bezprávia, keďže zakazovať zisk je nielen v rozpore so zákonom, ale aj absurdnosťou. Prečo sa snažia vykopnúť dvere, ktoré nie sú zatvorené ? Odpoveď je jednoduchá – pretože súčasný stav nechcú, ba nemôžu riešiť.

Pritom riešenie je skutočne jednoduché – vypracovať a prijať zákon, ktorý jasne stanoví jediného príjemcu povinných platieb. A ostatné subjekty sa môžu realizovať v pripoisteniach, teda presne tej oblasti, ktorá si vyžaduje ich prácu, a tej oblasti, ktorej sa oprávnene boja. Je totiž oveľa ťažšie získať klienta na základe kvalitných služieb, než automaticky inkasovať povinné platby. Nehovoriac o tom, že národ akosi nie je zvyknutý priplácať si za kvalitnejšie služby, čo by skutočné podnikanie (a nie parazitovanie) poisťovní ešte viac sťažilo.

Nie, s Líbyou sa nemôžeme porovnávať, už len pre nerastné zdroje, ktoré táto krajina má, a naopak Slovensko nemá … alebo je to inak ? Žiaľ, je … ak potenciálom Líbye bola ropa, a v poslednej dobe objavené obrovské zdroje pitnej vody (o tom ste nevedeli ?), pričom pitná voda má byť strategickou surovinou blízkej budúcnosti

Obrovským potenciálom (celej federácie, nielen Slovenska) bol vybudovaný priemysel a potenciál obyvateľstva, ktoré bolo na rozdiel od mnohých (údajne) vyspelých krajín na oveľa vyššej úrovni v otázke vzdelanosti. Žiaľ, do čela krajiny sa dostali najsprostejší a najchamtivejší … lebo sme to pripustili, keď sme volili na základe rečí, a nie na základe – výsledkov. Ak by sme totiž volili na základe výsledkov, mnohé mená súčasných či minulých potentátov by sme vôbec nepoznali.

Skúsme sa pozrieť, čo ostalo z toho potenciálu … rovno môžeme povedať, že zhorenisko a spomienky. Ak teda nepridáme ešte navyše úzku vrstvu zbohatlíkov, ktorí majú predsa len niečo spoločné – funkcionársku minulosť rodičov – aparátčikov, alebo prepojenia na bývalú ŠTB, či podozrenia zo spolupráce … lenže, dnes už ničím nedokázateľné, keďže vieme, ako skončili najdôležitejšie spisy bývalej tajnej služby.

Nie, na obyčajných ľuďoch v demokracii nezáleží, presnejšie povedané, záleží na nich len počas volieb. Opozície a koalície sú len politickým trikom, ako odpútať pozornosť od skutočných problémov, ktoré sa dokonale zakrývajú bahnom hádok a fiktívnych sporov. Tie zvyčajne pominú po zhasnutí televíznych kamier. Dokonca nie je ničím neobvyklým, ak ľudia, ktorí sa oficiálne nevedia vystáť a prísť si na meno, majú potichúčky spoločné firmy, chodia na spoločné dovolenky a podobne.

Akosi mi nejde do hlavy jedno – diktátor dokáže napriek svojej (údajnej) zvrátenosti zabezpečiť obyvateľstvu svojej krajiny všetko, čo pre život potrebuje … demokrat o všetkom hovorí, ale zabezpečiť nedokáže – nič. Kde je problém ? Prečo v krajine neobmedzených možností žijú milióny ľudí bez zdravotného poistenia, a nemôžu si ho dovoliť ani tí, čo denne poctivo a tvrdo pracujú – no na druhej strane je diktatúra, ktorá s tým nemá problém ? Čudné, nie ?

Ake, skúsme to vidieť cez optiku niečoho iného – športu. Viete si predstaviť, ako by vyzeral futbal, ak by malo mužstvo dvoch kapitánov a hralo podľa toho, ktorý z nich bude mať väčšiu podporu ? V diktatúre je to podobne, ako v kolektívnom športe – všetci musia ťahať za jeden koniec povrazu, a kto odmieta, vypadáva z hry. V demokracii môže každý ťahať za to, čo sa mu páči … a tak to aj vyzerá.

Ešte k spomínanej Líbyi – nie, občiansku vojnu nevyvolal Washington pre ropu … voda je totiž cennejšia. Za ropu dajú ľudia veľa, ale len za vodu budú ochotní dať – všetko.