O Slovensku

Ak by išlo o výsledky práce, nemohol by voľby prezidenta hokejového zväzu vyhrať I.Nemeček, v politike by už dávno nepôsobil nikto z garnitúry, ktorá sa pri moci motká od roku 1990. Lenže – na Slovensku ide vždy o reči a kontakty, ale nikdy a nikoho nezaujímajú výsledky

Najprv treba oddeliť zrno od pliev. Prvé tri medaily slovenského hokeja sú výsledkom systému, ktorý hráčov vychoval – a ten systém sa začal ničiť po roku 1990 v zmysle idey – čo priniesla doba socializmu, nemôže byť dobré. Medaila v roku 2012 bola výsledkom šikovnosti trénera, dobrej formy hráčov a vhodného doplnenia zbytkom hviezd, ktoré ešte pokračovali v aktívnej kariére – k tomu treba pridať aj nevyhnutnú štipku šťastia, ktorá však k športu patrí. Ale v žiadnom prípade sa nedá hovoriť o výsledku, na ktorom by mal nejakú zásluhu hokejový zväz, či jeho práca.

Pretože, ak na niečom má zásluhu zväz, tak je to práve na úpadku slovenského hokeja. Môžeme začať jeho neschopnosťou využiť úspechy reprezentácie a zaistiť jej pravidelnú konfrontáciu s európskou špičkou, napríklad účasťou na pravidelných turnajoch EuroHockey Tour, kde medzi sebou hrávajú Švédsko, Fínsko, Rusko a Česko. Môžeme pokračovať hanebnosťou v podobe prieťahov pred historickým šampionátom na Slovensku, ktorej jediným cieľom bola rekonštrukcia štadióna Slovana … a náklady na túto absurdnosť by v Lotyšsku postačili na výstavbu minimálne štyroch moderných štadiónov. Môžeme pripomenúť potácanie na hrane vypadnutia z elitnej skupiny, kde sme sa udržali len s obrovskou dávkou šťastia. Alebo spomenúť, že dnes s nami bežne zametajú mužstvá druhého sledu, ako Švajčiarsko, Nemecko, Francúzsko, Nórsko, Bielorusko, Dánsko.

Porazený kandidát R.Lintner vraj nevie nič o fungovaní a činnosti zväzu, či o marketingu. Nuž, podľa môjho názoru o marketingu nevie nič ani súčasný prezident zväzu, navyše si myslím, že nevie nič ani o samotnom hokeji – je len funkcionár, nič viac. Ak by niečo o hokeji vedel, nepripustil by, aby bol dnešný stav taký katastrofálny.

Z hľadiska úspechu vo voľbách však nebola podstatná odbornosť a schopnosti kandidátov. Bolo podstatné len jedno – Slovensko opäť bude organizátorom podujatí najvyššieho rangu, čo o.i. znamená aj obrovský balík peňazí … a je nepochybné, že na tomto koláči by si chcel svoj kúsok odtrhnúť každý. Ide o peniaze, možnosť o nich rozhodovať a bez zbytočného pátosu – hokej je len vedľajší produkt, potrebný k získaniu tučnej koristi. Nič viac, nič menej.

A čo ďalej ? Národ sa nevie spojiť, keď ho okrádajú a denne mu klamú do očí, len sotva sa dokáže spojiť pre niečo iné, hoci aj tak významné ako hokej. Národ čuší aj vtedy, keď nás už zjavne a neskryte zatiahli do vojny s Ruskom, hoci zatiaľ len ekonomickej. Takže ?

Vlastne nič … je len otázkou času, kedy vypadneme z elitnej kategórie, pretože v iných krajinách berú šport vážne, robia ho na profesionálnej úrovni a investujú do neho peniaze, ktoré potrebuje. Hokej bude nasledovať osud tenisu, basketbalu, či iných športov, kde sa občas vyskytne ojedinelý úspech, ale v zásade sme – do počtu. Hlavne, že korytá budú plné a niekto sa bude môcť bahniť … a spokojne krochkať.

A tak to bude vo všetkom, kým sa budú ľudia vyberať podľa toho, kto a koho pozná … a nie podľa výsledkov. Napriek tomu by však R.Lintner mal pokladať to, čo dosiahol – za úspech. Ukázal totiž, že v slovenskom hokeji sú aj ľudia, ktorí sa na veci pozerajú triezvo a záleží im na tom, čo bude s naším športom. Dokázal vydesiť zabetónované štruktúry, ktoré si doteraz mysleli, že ich postavenie je neohroziteľné. A dokázal prinútiť aj fanúšikov, aby nielen nadávali, ale aj skúšali konať … dokázal naozaj veľa, len musí pominúť sklamanie z prehry vo voľbách … a potom príde aj pochopenie, že aj jeho prehra môže byť pre slovenský šport víťazstvom a naopak výhra jeho súpera sa môže ľahko stať – Pyrrhovým víťazstvom …