O Slovensku

Odjakživa platilo, že najľahšie spoznáš zradcu, ak otvoríš pohár medu a necháš ho (zdanlivo) nestrážený. Tým naším pohárom medu je náznak, že by sme mohli odmietnuť (božský) pocit členstva v únii a (úžasnú) spoločnú menu … a niktoši sa okamžite zbehnú ako smrad nad latrínou

Svojho času sme kritizovali členstvo v RVHP a neraz sme konštatovali, že nás často viac obmedzuje, než je prospešné. Obvykle nám zavrel ústa skúsenejší kolega, ktorý naznačil, že nie sme úplne sami … alebo počuje naše reči niekto nepríliš dôveryhodný, ktorý s veľkou radosťou využije naše slová pre vlastný prospech. Tento druh prospechárov sme vtedy slušne volali – smradi. Mimochodom, niekoľko podobných “ smradov “ chodieva dnes na diskusie, a skúšajú budovať kariéru rovnakým spôsobom – teda tancom nad mŕtvolou v mauzóleu. Akurát, dnes nie je mauzóleum v Moskve, ale v Bruseli.

Ktosi múdrejší povedal, že základom každého úspechu je poznanie tých, ktorí môžu na ceste k jeho dosiahnutiu hádzať polená pod nohy

A tak na svojom blogu často otváram pohár medu, aby sa ako muchy nad lajnom zlietli tí, ktorí sa boja, že sa im už neujde … ich dnešný pätolízačský postoj nevyplýva z pocitu hladu, ale skôr obáv, že sa opäť budú musieť živiť tým, čo sa im hnusí – teda poctivou prácou. Sami seba označujú za intelektuálov, teda príslušníkov spoločenskej vrstvy, ktorá bola “ údajne “ za socializmu perzekuovaná. Ba dokonca tvrdia, že základom minulého systému bolo udržiavanie ľudu v nevzdelanosti.

Súhlasím s názorom, že za socializmu nebolo ľahké získanie študijného miesta na vysokej škole. Len to treba trošku spresniť – veľmi záležalo na tom, akú školu ste si vybrali. Vlastná skúsenosť mi potvrdzuje, že mimoriadne ťažké bolo uspieť v prijímačkách na právo, medicínu (v tej dobe to bolo rovnaké ako dnes, bolo treba poznať správnych ľudí, alebo byť naozaj mimoriadnym zjavom) … na druhej strane sa však podporovalo štúdium na technických odboroch, kde obvykle stačilo patriť medzi najlepších na strednej škole a úspešne absolvovať prijímacie pohovory. Aj keď – aj tam sa mohlo stať, že ste neboli prijatí pre nedostatok miesta

Nemohlo sa však stať, že by sa na uliciach poflakovali stovky, ba tisíce nezamestnaných absolventov rôznych pavied, ako napríklad sociológia, politológia či enviromentalistika, a rovnako sa nestávalo, že by absolvent vysokej školy skončil niekde v pozícii predavača či upratovačky. Dnes je to naopak pravidlom – títo absolventi sú v podstate nepoužiteľným odpadom, ktorý platíme z našich daní a ich spoločenská využiteľnosť je prakticky nulová. Pravidelne končia na úradoch práce, a peniaze, ktoré štát investoval do ich štúdia, sa stávajú stratovou investíciou.

Vzdelanie pre všetkých, ale nie pre každého … vysoké školy majú vychovávať elitu, a nie prijímať kohokoľvek, aby prežili

Na Slovensku máme niekoľko univerzít, ktoré nemôžu byť hrdé na svojich absolventov, ba dalo by sa povedať, že diplom z týchto škôl je negatívnou referenciou pre zamestnávateľov. Svojho času sa v ponukách pracovných miest priamo objavovali poznámky, že o absolventov škôl XYZ zamestnávateľ nemá záujem. Nebudem jediný, ak budem tvrdiť, že takáto škola je zbytočným luxusom pre štát … tým skôr, že v rámci chorého antidiskriminačného systému má právo na štátne príspevky úplne rovnako, ako školy, ktoré vychovávajú kvalitných absolventov, užitočných a schopných uplatnenia.

Zásluhou pseudointelektuálov sme sa stali krajinou montérov. Robotníkov v pásovej výrobe, v cudzom záujme … bez perspektívy, bez skutočnej užitočnosti pre spoločnosť, rovnako ich samotných. O vývoji môžeme prakticky len snívať, na Slovensku sa dajú domáce spoločnosti, uznávané vo vývoji nových technológií spočítať na prstoch jednej ruky. Niekdajší systém odmeňoval ľudí za to, ak pri práci premýšľali a hľadali nové riešenia, súčasný je postavený tak, že čokoľvek vymyslia, výsledok patrí ich zamestnávateľovi, ale o odmene – môžu väčšinou snívať.

Podľa jedného smrada som absolvoval treťotriednu školu, sotva stojacu za zmienku. No … v triede nás bolo tridsaťpäť, štúdium sme ukončili všetci, a pri poslednom stretnutí sme zistili, že bez práce sú – štyria. Dvaja na invalidnom dôchodku, a dvaja, čo pochádzajú zo známej hladovej doliny na strednom Slovensku, kde len tak na okraj – bola kedysi prosperujúca priemyselná výroba, ktorú neskôr zlikvidoval “ úspešný “ privatizér a neskorší politik. Ovešaný sprava-zľava titulmi a čestnými doktorátmi … naozaj schopný človiečik.

Len pre zaujímavosť, súčasné “ elitné “ školy bežne produkujú absolventov, z ktorých často vyše 50% nie je schopných získať prácu. A to aj dlhodobo. Šťastnejší odcestujú do zahraničia, utierajú detské zadky, pracujú v skladoch ovocia a zeleniny, či otročia na rôznych farmách. Pár ich náhodou nájde prácu v odbore … a zbytok ? Na zaplakanie. Naozaj “ skvelá “ investícia zo strany štátu.

Starý profesor nám kedysi hovorieval – ak niekto tvrdí, že problém má jediné riešenie, je 99% istota, že klame. A treba hľadať dôvod, prečo je podľa neho jeho riešenie – jediné. Až v 1% prípadov má – pravdu. Ale v tom 1% jeho pravdivých výrokov je riešenie také náročné a tak nákladné, že sa problému nemá zmysel venovať a treba sa uberať – inou cestou.

Denne stretávam ľudí, ktorí tvrdia, že členstvo v únii a používanie spoločnej meny je jedinou možnosťou, ako môže byť Slovensko úspešné. Akoby náhodou všetci čerpajú príspevky z eurofondov na rôzne “ prínosné “ projekty – napríklad jednému sa financovalo vzdelávanie zamestnancov v cestovnom ruchu – učili sa španielsky, anglicky, tvorbu webových stránok a podobne. A zloženie študentov ? Upratovačky, šoféri autobusov, ktorí nikdy neopustili územie Slovenska, čašníci a servírky – ktorí sa nikdy nestretli s hosťom, hovoriacim španielsky či anglicky, či údržbári, ktorí – nikdy nepracovali a nebudú pracovať s počítačom a internetom na inej, ako domácej úrovni. Ktovie, čím to bude, že spomínanému podnikateľovi firma – aj tak padla. Asi tým, že jeho poľská klientela bude na Slovensku sotva hovoriť španielsky s upratovačkou, alebo si platiť za vývoj webových stránok.

Prínos týchto investícií pre štát ? Nula …

Vraj štvrtina príjmov slovenského rozpočtu pochádza z darov únie. No celkom by ma zaujímalo, ako “ inteligenti “ vysvetlia, že hoci dostávame také množstvo peňazí “ darom „, zanikajú u nás školy, nemocnice, verejné služby upadajú na úroveň 30.rokov minulého storočia, v potravinách sme závislí na dovoze … a škoda spomínať iné problémy.

Ako je možné, že do roku 1990 nebol problém s financovaním v týchto oblastiach, ako je možné, že nezodpovední komunisti našli peniaze aj na šport … ako je možné, že niekdajšie štátne podniky realizovali množstvo zákaziek vo svete, a dokonca im ich aj zaplatili, hoci neraz formou výmeny tovaru … a hlavne, ako je možné, že dokázali hospodáriť pri svojej nezodpovednosti s vyrovnaným rozpočtom.

Nie, na to nedokážu odpovedať, pretože dnes môže dostať diplom z vysokej školy aj úplný idiot, stačí mať peniaze, alebo si vybrať školu, kde sú nároky na úrovni – osobitnej školy.

Mimochodom, radšej mať 5% špičkovo vzdelaných vysokoškolákov, než 45% nepotrebných poberateľov sociálnych dávok. Ale mám návrh – ak to niekto pokladá za pokrok, nech to financuje z vlastného vrecka. Uvidíme, koľko nadšenia prejaví …

Záverom – kto sa teda klania a bije čelom o zem pred Bruselom ? Tí, čo si vlastnou prácou nezarobia ani na slanú vodu, a sú bytostne odkázaní na to, aby im niekto platil za pätolízačstvo.

Smradi …