O Slovensku

Ktosi povedal, že čím väčšia lož, tým viac ľudí jej uverí. Neviem, ale pri pohľade na jedincov, zmagorených kedysi sovietskou a dnes americkou propagandou aj celkom verím, že najviac ľudí oslovia nehorázne klamstvá. Nevedno prečo, ale majú pocit, že absurdné výroky, pohľady na svet či sľuby sú založené na realite.

Ujo Miro sa narodil v roku 1912. Keď sme chodili do školy, sedával na lavičke pred domom a občas nám rozprával, ako sa kedysi žilo. Nie, I.svetovú vojnu si veľmi nepamätal, však ani nemohol. Ale tú druhú si pamätal veľmi dobre, mal na ňu množstvo bolestivých spomienok, a neraz povedal, že ju prežil len zázrakom, no nikdy do konca života sa nezbaví pocitu viny. Neviem, vtedy sme nechápali pocity bývalého väzňa koncentračného tábora, súvislosti nám dochádzali akosi rokmi, ktoré pribúdali.

Ujo MIro zomrel v januári 1995. Zatrpknutý, sklamaný, opustený a plný životných skúseností, o ktoré takmer určite nestál. Tesne pred smrťou povedal, že naivita národa (a teda aj jeho) stála život všetkých členov rodiny, a nikdy si neodpustí, že tomu nezabránil … alebo skôr neskúsil zabrániť, a naivne veril, že ak bude žiť podľa hesla – dáš pokoj, máš pokoj – udalosti ho nezasiahnu. Mýlil sa … dať pokoj, to neznamená mať pokoj a dnes sa to často berie ako prejav slabosti, za ktorým nevyhnutne nasleduje agresivita a testovanie, pokiaľ asi dokáže niekto znášať rastúci útlak, biedu a poníženie. Nie je asi náhoda, že najviac počuť krik idiotov, povedal kedysi ujo Miro.

V čase, keď sme už pracovali, spomínal ujo na 50.roky, a zhnusene komentoval výroky novodobých lovcov čarodejníc, ktorí hnaní nenávisťou skúšali presadiť zákony, údajne prospievajúce spravodlivosti, ale v skutočnosti tvorené ako nástroj pomsty duševne “ malomocných “ ako hovoril tzv. predstaviteľom protikomunistického odboja. Väčšinu poznal, mali vysoké školy, rodičov na vysokých postoch aj za čias socializmu, a hovorieval, že nevedia, čo majú od dobroty robiť.

Strach a spomienky na Mníchov 1938

Ujo Miro spomínal, čo vlastne predchádzalo krvavým udalostiam v 50.rokoch, prečo národ ako osprostený volal po najvyšších trestoch v politických procesoch … niekto, celkom cielene vyvolal spomienky na kšeftovanie s národom, ktorého sa dopustili veľmoci v Mníchove, a zneužil to na vlastný prospech… niekto, túžiaci po moci, zneužil utrpenie národa a jeho depresiu, spôsobenú osamotenosťou, v ktorej čelil nemeckému fašizmu a jeho domácim prisluhovačom, pričom šikovne prekrútil udalosti … a výsledkom boli 50.roky a vyrovnávanie účtov medzi tými, čo po moci túžili a tými, čo ich na ceste k moci mohli spomaliť, prípadne úplne zastaviť.

90% členov komunistickej strany verilo, že všetci sa môžu mať dobre bez toho, aby boli na uliciach žobráci … či deti chodili pracovať, alebo niekto pracoval a často – hladoval. 10% členov boli pragmaticky kalkulujúci ľudia, ktorí často dôsledne zamietli za sebou stopy, svedčiace o spolupráci s niekdajším režimom, fašistami, gardou a podobne. Ak im niečo hrozilo, pokojne a bez škrupúľ sa zbavili kritika, pričom si prostriedky nevyberali. Tesne po vojne sa neraz problém vyriešil náhodným výstrelom, neskôr to také jednoduché nebolo a tak prišli na rad – politické procesy. Novodobé hony na čarodejnice, len tentoraz nestrašili ľudí kňazi a urieknutím, ale naopak – strašili ľudí opakovaním toho, čoho obeťou už raz boli – teda spojenectvom s krajinami, ktoré ich neskôr aj tak zradia, ak sa im to hodí. A žiaľ – dokonale to fungovalo. Nehovoriac o tom, že napríklad Londýn si nechal zaplatiť za výcvik vojakov, ktorí chránili – Britániu. Ako argument sa hodilo všetko – aj odchod politických elít do londýnskeho exilu po rozbití republiky. Dá sa teda ešte čudovať tomu zdanlivo fanatickému postoju národa pri politických procesoch ? Sotva …

Ujo Miro pracoval od svojich štrnástich rokov. Doma ich bolo päť detí, rodina dala na školy len toho najschopnejšieho, ostatní museli pomáhať okolo domu, poľa, chovať zvieratá a hydinu. Sotva boli schopní zarábať, museli prispievať na chod domácnosti. Kým neprišla hospodárska kríza 30. rokov a všeobecný úpadok, bieda … hlad.

Všetci videli, čo sa deje v Nemecku po nástupe Hitlera k moci. A médiá ich aj vtedy masírovali skreslenými informáciami, bagatelizovali vystrájanie priaznivcov národných socialistov, ignorovali vznik rôznych polovojenských jednotiek, či štvavé reči proti národom a menšinám. Zabudli na dohody po I.svetovej vojne, ignorovali rozrastanie rôznych represívnych zložiek a nemeckej armády. Ignorovali mediálne kampane režimu, ktorý si neustále hľadal nepriateľov a pod rôznymi zámienkami ich začal o čosi neskôr vydierať, nakoniec vojensky napadol a okupoval. Nič sa nedeje … Nemecko si len chráni príslušníkov svojho národa, nemeckú menšinu na území …. bla, bla, bla … nič vám to nepripomína ?

Ale malo by vám to niečo pripomínať. Len dnes sa nehovorí o nemeckých záujmoch či záujmoch nemeckého národa, a štvavé reči neprichádzajú z Berlína (hoci nemeckí predstavitelia chodia pred dnešnými štváčmi v úctivom predklone) Avšak všetko ostatné je úplne rovnaké, len prostriedky sú modernejšie a zbrane ničivejšie

Akurát postupy sú iné. Dnes sa organizujú prevraty, vojenskou silou sa útočí len na krajiny, ktoré sa nevedia brániť, alebo nemôžu. Zločinci v politike dnes útočia rovnako silou peňazí, ako bezpilotnými lietadlami. Najprv sa snažia ovládnuť zdroje, keď sa im to darí, snažia sa pod falošnými zámienkami neutralizovať najväčšieho možného konkurenta v boji o moc. Ale iste, poukážete na vojnu v Afganistane, pretože tam sa nedá nič získať … veľmociam ide určite len o demokraciu a nič iné. Omyl … afganský konflikt je dymovou clonou, ktorá má zahaliť skutočné ciele. Záujem Afgancov o tzv. západné hodnoty je rovnaký, ako záujem Slovákov o kriket. Väčšina ani nevie, čo to je … a ani jej to nechýba.

Demokracia dnešného typu je rovnako absurdná myšlienka, ako perpetum mobile. Nemôže fungovať, pretože každý si zvolí cestu najmenšieho odporu – politik sľúbi, čo nemôže dodržať … občan zvolí, čo nemôže získať … Zodpovednosť ? Obísť zďaleka … Pravda ? Tfuj … perverzné slovo v dobe, keď si pravdu môže kúpiť ktokoľvek, ak má dostatok peňazí

Sme svedkami toho, čo kedysi chceli dosiahnuť Hitler, alebo ešte skôr Napoleon. Snahy o impérium, ked my … naše deti, alebo naše vnúčatá – budeme len číslami a zápismi v matrike. Štatistikou pri zhŕňaní majetku a udržiavaní moci. Dnes to ešte môžeme zastaviť, ale o pár rokov ? Prečo sa niekto snaží o oklieštenie moci národných parlamentov a ich podriadenie akejsi perverznej forme federálnej vlády ? Prečo tomu tlieskate, ak vám pred časom vadila federálna vláda, zastupujúca len dva národy ?

A na okraj – skúste si preštudovať americký volebný systém, aby ste vedeli, čo vás čaká. Pretože podstatou tohoto systému je kontinuita moci bez ohľadu na voliča. Systém, kde je šanca na zmenu minimálna, systém, kde volič má na papieri všetky práva a možnosti, ale reálne – nemá nič.

Keby som veril na konšpiračné teórie, povedal by som, že dnes začína ovládať svet – extrémna verzia fašizmu. Šírená a presadzovaná tými, ktorí práve fašizmus a komunizmus postavili mimo zákon, pričom to druhé len z pragmatických dôvodov – chceli sa zbaviť konkurenta. A aj to prvé postavili mimo zákon len preto, aby vyvolali – dojem.

Jedna obeť 50.rokov povedala – idem na smrť, lebo som schvaľovala, aby išli na smrť iní.

Lenže množstvo obetí (nielen) 50.rokov išlo na smrť len preto, že iní nevedeli – otvoriť oči. Nemali by sme opakovať ich chybu …