O Slovensku

Ako to bolo v Mníchove 1938 ? Čo tomu predchádzalo, a prečo bolo nakoniec rozbité Československo ? Dve otázky a mnoho “ expertov „, ktorí sa snažia prekrútiť udalosti tak, aby bola zmytá vina Londýna a Paríža, vina zrady a kupčenia s tým, čo im nepatrilo. Pretože – Československo bolo od roku 1924 zmluvným spojencom Francúzska, alebo nebolo – britskou kolóniou.

Fakty hovoria jasne a nemenne …

1. Spojenecká zmluva s Francúzskom platila od roku 1924
2. Spojenecká zmluva so Sovietskym zväzom bola v otázke jej naplnenia podmienená súčasnou pomocou Francúzska
3. S Veľkou Britániou nemalo Československo žiadnu zmluvu, ale na základe Locarnských dohôd bola Veľká Británia povinná pomôcť Francúzsku

Locarnské dohody podpísali zástupcovia Československa, Nemecka, Veľkej Británie, Belgicka, Francúzska, Talianska a Poľska 1.decembra 1925. Dohody boli formou bezpečnostných záruk v otázke západných hraníc Nemecka, netýkali sa jeho východných hraníc.  Československo a Poľsko neboli ochotné aplikovať bezpečnostné záruky aj na východné hranice Nemecka, na čo neskôr doplatili. Francúzsko podpísalo tieto dohody zásluhou výmeny ministra zahraničia, ktorý síce trval na aplikácii dohôd aj na východné hranice Nemecka, ale nesúhlasila Veľká Británia. Dôsledkom týchto dohôd bol podpis Nemecka na dohode so Sovietskym zväzom (zmluva o priateľstve a neutralite) 26.apríla 1926.

Počas krízy, ktorú vyvolali požiadavky sudetských Nemcov, zastával Londýn od začiatku stanovisko, že československá vláda sa má dohodnúť s nemeckou menšinou a vykonať potrebné ústupky. Naopak Paríž sa netajil presvedčením, že Nemecku ide o rozbitie Československa, ale na vojnu s Nemeckom si netrúfal, a tak podmieňoval vlastné dodržanie spojeneckej zmluvy účasťou a pomocou Londýna. Keďže Londýn bol presvedčený, že politikou ústupkou sa vyhne vojne s Nemeckom, odmietol sa zapojiť do riešenia podľa predstáv Paríža. Československá vláda sa dostala do bezvýchodiskovej situácie, pretože Francúzsko odmietlo pomoc vzhľadom na postoj Veľkej Británie (pričom neskôr spoločne požadovali, aby Československo vyhovelo Nemecku a jeho požiadavkám), a rovnako nemohla byť naplnená spojenecká zmluva so ZSSR, a to i napriek skutočnosti, že Moskva urobila ústretový krok a bola ochotná pomôcť i napriek odmietavému stanovisku Francúzska. Jediným problémom bol presun sovietskych vojsk, pretože Poľsko i Rumunsko odmietli možnosť prechodu týchto vojsk cez ich územie.

 26.januára 1934 podpísali v Berlíne zástupcovia Poľska a Nemecka pakt o neútočení.  Nemecko sa snažilo uzatvoriť podobný pakt aj s Československom (od roku 1933), ale pre postoj E.Beneša nikdy neskončili jeho snahy úspechom. Definitívne stratilo Nemecko záujem o podpis tohoto paktu 16.mája 1935, keď bola podpísaná zmluva o spojenectve medzi Československom a Sovietskym zväzom.

Neverejnou súčasťou poľsko-nemeckého paktu boli plány Varšavy a Berlína na spoločný postup proti Sovietskemu zväzu, a delenie jeho územia. Poľsku mala pripadnúť časť Ukrajiny a Litva, Nemecko malo získať Lotyšsko a Estónsko. Ďalej sa predpokladalo, že bude rozbité Československo, pričom Poľsko získa Tešínsko, a Podkarpatská Rus so Slovenskom pripadnú Maďarsku. Zbytok Československa mal pripadnúť Nemecku.

V posledných dňoch pred Mníchovom bolo jasné, že Francúzsko nepomôže Československu, Veľká Británia bude robiť len tie kroky, ktoré zabránia priamemu konfliktu s Nemeckom (i za cenu zničenia iných štátov), Sovietsky zväz nebude schopný pomoci Prahe, pretože nebude mať možnosti, ako presunúť svoje vojská na pomoc, a Poľsko v prípade československého odporu napadne krajinu, aby dosiahlo naplnenie svojich územných nárokov.

________________________________________

Presuňme sa o vyše polstoročie dopredu. Veľká Británia a USA sa rozhodli v reakcii na udalosti v New Yorku začať vojnu proti Iraku, a to aj napriek tomu, že to bolo v rozpore s medzinárodným právom, neexistovali žiadne dôkazy o účasti Iraku na útokoch, a v otázke zbraní hromadného ničenia existovali len dôkazy, potvrdzujúce ich niekdajší predaj režimu S.Husajna Bielym domom v roku 1987. Vytvorili protihusajnovskú koalíciu, ktorej súčasťou boli aj nespokojné časti Iračanov, najmä však Kurdi. Kurdom bolo za pomoc prisľúbené, že po úspešnom ukončení ťaženia im spojenci pomôžu v naplnení ich oprávnených požiadaviek na vytvorenie primeranej autonómie, alebo samostatného štátu. Útok na Irak skončil občianskou vojnou a úplným rozvratom krajiny, sľuby Kurdom ostali len sľubmi a neskôr sa z revolucionárov, ktorý podporovali aktivity Bieleho domu v Líbyi a Sýrii vytvorilo extrémistické hnutie s názvom Islamský štát.

Keďže americkej administratíve bolo jasné, že ďalší konflikt v tejto oblasti by neprešiel verejnou mienkou, začala sa obzerať po spojencoch. Ideálnym spojencom sa ukázalo byť Turecko. Dostatočne silná armáda, krajina susediaca s ohrozenými regiónmi. Odmena ? Prižmúrenie očí nad faktom, že výmenou za pomoc proti islamskému štátu si Turecko vybaví účty s nespratnou kurdskou menšinou, ktorá neustále hovorí o vlastnom štáte a nezávislosti. Nie, v diplomacii sa podobné špinavé dohody nikdy nedávajú na papier, ale sledujte vývoj … a pochopíte.

Zhrnuté a podčiarknuté – vyspelé západné demokracie predali spojenca, aby vyriešili problémy, ktoré sami spôsobili

_________________________________________

Podobnosť s Mníchovom čiste náhodná ? Kdeže … to je bežná prax, v žiadnom prípade náhoda. Kurdi nemôžu zaplatiť nezávislosť, nemajú čím. A v politike, najmä však veľmocí, sa slušnosť a dodržiavanie dohôd zásadne nenosí. Dohody platia len pre tých, ktorí si ich porušovanie nemôžu kúpiť.

A nerobte si žiadne ilúzie – ak to bude potrebné, a Rusko by sa naozaj stalo hrozbou, západné veľmoci nás pokojne predajú znova. Pretože kupčenie s tým, čo im nikdy nepatrilo a nepatrí, to je jediná zásada ich politiky, ktorej sa stále držia. Kto tvrdí niečo iné, je veľmi naivný. A rovnako sú naivní ľudia, ktorí tvrdia, že v Mníchove bolo všetko inak, alebo o pakte Molotov – Ribbentrop, že bol hanebný. Pretože rovnako hanebné pakty sami uzavreli dávno … predtým.