O Slovensku

Papagáji sa tešia na chvíľu, kedy sa mi vybijú baterky a prestanem písať. Vlastne by som sa im mal poďakovať, lebo ma týmto postojom radia zrejme vedľa toho nesmrteľného, ktorému sa klaňajú v svätostánkoch, a ktorého myšlienky tiež rešpektujú, hoci – iba v svätostánkoch. No smola, ako pozerám, tak pozerám – dlane klincami prebité nemám, takže isté je, že raz písať prestanem … možno za týždeň, možno o mesiac, možno o rok … možno o tridsať rokov … teda, to by bola pre nich riadna pohroma, asi …

Či mi slúžia baterky a ako dlho budú ? Neviem … isté je, že tie ich baterky mali reklamovať už po založení do prevádzky. Pretože sotva stačia na to, aby opisovali názory iných, oháňali sa myšlienkami iných a odvolávali sa na myšlienky iných. Ale pustiť do sveta vlastný postoj, jasne sa vyjadriť k tomu, čo sa nás týka a ovplyvňuje naše životy ? Na to už im akosi energia nestačí, a s obľubou sa vyhovárajú, že oni písať nepotrebujú.

Ak teda nepotrebujú písať, prečo plodia denne stovky príspevkov k názorom iných ? Trpia vari nejakým rozpoltením osobnosti ? Ak majú tie svoje baterky tak skvele udržiavané, prečo sú ich názory na jedno kopyto ? Prečo hovoria o Rusku pri téme vojny, potravín, školstva, športu, cirkvi a ešte neviem čoho ? Prečo ku každej téme šermujú len dvoma výrazmi – komunizmus a boľševici ? Niekto tvrdí, že vraj už nie som taký ostrý, ako som bol na začiatku. No, kto chce kam, pomôžme mu tam.

Takže, vážení páni (ojedinele aj dámy}, pri každej téme spomínate boľševikov a komunizmus preto, lebo ste takí sprostí, že na viac sa nezmôžete !!! Len na opakovanie otrepanej témy, ktorá vám náhodou utkvela niekde v pamäti, a zúfalo sa drží posledných zbytkov buniek …

Ak niečo ľutujem zo svojej minulosti pred rokom 1989, tak najviac to, že som nebol členom KSČ. Pretože pri pohľade na príspevky niektorých diskutérov ( o ktorých som si stopercentne istý, že boli hrdými nástenkármi svetlých zajtrajškov, či oddanými spolupracovníkmi strany a jej obuškov) prichádzam na to, o akú zábavu som vlastne prišiel. Zažil by som kabaret, najlacnejší na svete, pretože by stačilo zaplatiť stranícku známku a možno sa učesať na “ dekel „.

Až dnes naplno chápem, prečo sa v našej krajine tých čias nejako veľmi nevenovali robotike. Prečo by to robili, keď už vtedy mali svojich verných a oddaných Frankensteinov, ktorí by boli tlieskali až do opadnutia posledného franforca svojho tela – v hrobe. Dnes naplno chápem, prečo sa tak “ strana roduverná “ ľahko zmierila so zmenou spoločenského systému – však už všetci museli byť unavení z pohľadu na tie zástupy obsmŕdačov, ktoré verili vo svoju kariéru, založenú na “ správnych “ postojoch k spoločnosti, strane a vláde.

Dokedy teda budem písať ? Dovtedy, pokiaľ budem môcť, čo bude rozhodne dlhšie, než budú diskutovať prezlečení pohrobkovia štátostrany, pseudodemokrati, ktorí sa hádžu v kostole na kolená, hoci pred ním ešte tlie v prachu ich odhodená stranícka knižka. Dovtedy, kým ľudia nepochopia, že krajinu si majú viesť sami, že sú toho schopní a nepotrebujú na to ani pobehajov z Bruselu, ani ich falošné a nekryté peniaze, ani pochybných investorov … kým nepochopia, že vo vlastnej krajine majú toľko práce, že nezamestnanosť je vlastne absurdným prepychom, ktorí vyvolali práve ľudia, sediaci desaťročia vo vysokých funkciách, aby mohli národ vydierať – poslúchaj, lebo prídeš o prácu.

Však, ako môžeme mať tisíce nezamestnaných cestárov, keď tisíce kilometrov našich ciest sú v dezolátnom stave ? Ako môžeme mať desaťtisíce nezamestnaných poľnohospodárov, keď musíme potraviny – dovážať ? Ako môžeme rušiť nemocnice, keď je nedostatok lôžok ?

A ako môže prosperovať štát, keď ho vedú ľudia, plánujúci straty ?

Sú desaťtisíce tém, ktoré by nás mali zaujímať … problémov, ktoré by nás mali trápiť … určite sa mi raz vybijú baterky, ale nie preto, že nebudem mať o čom písať, ale preto, že už nebudem vládať písať …

A prečo otvorene píšem niektorým “ ľuďom „, aby nechodili pod moje blogy ? Pretože ich nezaujímajú problémy, nechcú ich riešiť, chcú len ďalej budovať bruselskú potemkinovu dedinu, bez ohľadu na to, ako sa v nej cítia ľudia, pretože práve oni sú …

PLESNIVÍ BOĽŠEVICI, KTORÍ V ŽIVOTE NEDOKÁZALI NIČ … OKREM NENÁVISTI A POSLUHOVANIA