O Slovensku

Akosi sa nám to na Slovensku zamotáva, nielen vo vláde či parlamente, ale už dokonca aj v symbolickej funkcii – prezidenta. Zdá sa, že pre našu krajinu by bolo najlepšie, keby úrad prezidenta neexistoval.

Pretože – už sme tu mali všetko možné, len nie osobnosť v tejto funkcii. Najprv konflikty prvého prezidenta s premiérom, vybavovanie vzájomných účtov, amnestie členom rodiny či priateľom, známym … a kabaret v podobe nechutných výrazov ústavných činiteľov …

… a prišiel veľký cestovateľ, propagujúci aj tradičné remeslá, ktorý doprial návštevám česť, aby si niečo v jeho dielni “ ukuli “ … aby všetko pokračovalo v inej forme, tentoraz bývalého najlepšieho kamaráta bývalého “ otca “ národa … pričom v podstate týchto dvoch spájala pri ich úspešnej kandidatúre zaujímavá idea – všetko lepšie, len nie ich protivník. Nuž, protivník nebol rozhodne vhodnou variantou, ale ani konečný výsledok – za veľa nestál. Vlastne nestál – za nič.

A veru … opäť tu máme najvyššieho “ reprezentanta „, ktorého úspech tiež veľmi ovplyvnila spomínaná idea – ktokoľvek, len nie jeho protivník. A opäť sa to opakuje – nemáme na tomto poste osobnosť, ale skôr … z  núdze cnosť.

Navyše, keďže sa nejedná o bývalého kariérneho politika, mnohé výroky vyvolávajú oprávnenú pochybnosť, či má vôbec niekoho, kto dokáže poradiť … kedy, čo a kde – hlavne nepovedať … pretože, zatiaľ sa hovoria a prezentujú myšlienky, ktoré majú síce mať navonok nejaký obsah … ale ho vlastne nemajú. Nemôžu … pretože v každej z nich sa v pozadí zjavuje pochybnosť, či ide o záujmy našej krajiny, alebo skôr záujmy každého, len nie našej krajiny …

Neviem … prezident by mal spájať, ale Slovensko malo zatiaľ vždy “ len šťastie “ na tých, čo rozdeľovali. Mal by byť osobnosť, ale Slovensko malo zatiaľ vždy “ len šťastie “ na riešenia z núdze. A tak … prezident vlastne ani nie je potrebný, pretože výber kandidátov je o všetkom možnom, len nie o osobnosti … či štátnikovi. Niekom, kto dokáže byť v prípade potreby aj vzorom … niekom, kto dokáže v prípade potreby upokojiť vášne a ukázať smer zo zdanlivo neriešiteľnej situácie.

Žiaľ, od toho súčasného v poslednej dobe počúvame najviac, čo ohrozuje Ukrajinu, o jeho nesúhlase s bežnými postupmi, ako je napríklad voľba arbitra, ktorý rozhodne v situácii, kde sa dve strany nevedia dohodnúť – pretože podanie na súd v záujme (osoby) štátu nie je ničím nemorálnym, je to riešenie v núdzi, keď sa dohoda nečrtá a pochybnosti ostávajú.

Začínam mať čoraz väčšie obavy z každej voľby – a nielen prezidenta. Slovensko začína čoraz viac (aj zásluhou politikov) pripomínať skôr kolóniu pod nadvládou nejakej veľmoci, než samostatný štát. Čoraz častejšie zaznievajú slová … nesúhlasíme, ale musíme rešpektovať …. ak s niečím nesúhlasím, a napriek tomu musím rešpektovať, hoci pochybujem o naplnení najlepšieho záujmu toho, kto ma živí – teda voliča … ale nemôžem si dovoliť rozhodnúť v jeho najlepšom záujme – prestaňme sa hrať na štát, prestaňme sa hrať na nezávislosť a zvrchovanosť.

A začnime premýšľať, kde a kedy sme ich stratili … pretože dnes prezidenta nepotrebujeme, bohate nám bude stačiť aj nejaký – guvernér … však už sme v podstate len bezvýznamná provincia … nejakého mesta v Belgicku …