O Slovensku

Búrka v pohári vody … či priveľmi ostrá výmena názorov pri predošlom blogu nevadí, a ani nemení na tom, o čom som presvedčený. Teda o úmyselnom falšovaní štatistík, ktoré sa v príkrom rozpore s tým, čo poznám z bežného života. Mrzí ma však niečo iné – akosi sa z tej diskusie vytratilo to najpodstatnejšie – teda ľudia. Ľudia, o ktorých by malo predovšetkým ísť …

Ostala len akási horká príchuť blenu, že nie je podstatné, aká je realita, podstatné je, čo niekto napísal na papier a iný “ overil “ všemocným – štempľom. Pretože, ak je niekde štempeľ, musí to byť zákonite pravda … akosi to v mnohých z nás ostalo, a často vidíme svet práve touto optikou.

Pritom máme zo života nespočetné dôkazy, že štatistické údaje sa úplne bežne prispôsobujú, vylepšujú, či sa rôzne bilancie robia zámerne tak, aby nezohľadňovali kritériá, ktoré by mohli ohroziť konečný výstup, teda požadovaný výsledok. Dodnes si pamätám, ako sa zmenili predpisy, dotýkajúce sa nezamestnaných, čoho výsledkom bol “ úžasný “ pokles evidovanej nezamestnanosti.

Alebo tvorba nových pracovných miest, čo býva obvyklým argumentom na ospravedlnenie diskriminácie domácich podnikateľov, keď z ich daní im štát zadotuje – konkurenciu zo zahraničia. Často to bolo vidieť pri vstupe “ investorov “ do slovenských spoločností, kde sa zaviazali, že pôvodné pracovné miesta zachovajú a nové – vytvoria. Slovo splnili, aj zásluhou gumenných slovenských predpisov a typickej slovenskej schopnosti prežiť, aj keď ľuďom na chrbte – drevo rúbu.

Za čias prvej vlády M.Dzurindu som v takom podniku pracoval. Prišli noví majitelia, urobilo sa stretnutie a jeho výsledkom bolo oznámenie – kto chce ostať a zachovať si prácu, musí prejsť na živnosť. Nie, neostal som – rovno som odišiel. Nie však preto, že by mi vadil prechod na živnosť, ale preto, ako si neskoršiu spoluprácu predstavovali noví majitelia. Z vzťahu zamestnávateľ a zamestnanec sa mal stať oficiálne vzťah dvoch obchodných partnerov, lenže – všetko ostatné malo ostať po starom. Takže bývalý zamestnávateľ by aj naďalej určoval pravidlá hry, len by sa zbavil povinností, ktoré ho – zaťažovali. Zodpovednosti za zamestnanca, nákladov s rôznymi školeniami, výdavkov v prípade práceneschopnosti, dovoleniek, alebo nárokmi na odmeny, príplatky …

Následne získal rôzne štátne benefity, lebo štatisticky naozaj vytvoril miesta. Len nikde a nikto nenašiel informáciu o tom, že vlastne nič nevytvoril, len urobil čáry-máry, starých ľudí v podstate vyhodil a na ich miesta dosadil nových. Matematicky povedané – z pôvodných dvetisícsedemsto ľudí malo byť o osemsto viac, čo nakoniec aj bolo – len nikto nevidel metódu “ vybudovania “ pracovných miest, teda podfuk. Osemsto ľudí vyhodili na živnosti, osemsto prijali na ich miesta – zhrabli prisľúbené benefity, znížili výdavky … a všetko bolo v najlepšom poriadku, nie ? Papierovo áno … reálne však nie.

Po nejakom čase som čítal v jednom z denníkom oslavné ódy na to, koľko miest investor vytvoril, ako stúpol priemerný plat v podniku – spoločnosti – firme … nazvite si to, ako chcete. Neskôr som stretol kolegu, ktorý naozaj potvrdil pri káve, že zarába viac, len neskôr dodal – ostáva mi menej, ako som mal. Prečo ? Nuž, ako zamestnanec dostával o štyristo eur menej, než dostával po prechode na živnosť. Zdanlivo si teda polepšil … akurát nikto nevidel, že všetky náklady na výkon práce prešli na jeho plecia, a tak po zaplatení všetkých výdavkov mu ostalo ako živnostníkovi o bezmála sto eur menej, než mal v pozícii zamestnanca. Nehovoriac o tom, že stratil všetky benefity. Ako zamestnanec mal napríklad príplatky za nočné smeny, smeny počas sviatkov alebo dní voľna, ako živnostník – nič. Ale odmietnuť či vyjednať si lepšiu odmenu – nemohol. Ber, alebo nechaj tak.

Podnik funguje dodnes. Majitelia sa síce zmenili, ale podmienky nie. Zaujímavé je, že v rôznych verejných dokumentoch sa uvádza aj počet zamestnancov, ktorý presne zodpovedá niekdajšiemu navýšeniu, hoci osemsto ľudí pracuje na živnosti a teda zamestnancami nie sú … ale však čo, papier znesie, nie ? Spoločnosť sa na svojom webe hrdo chváli, čo všetko dokázala, ako stúpli platy … krásna potemkinova dedina, pokiaľ nevidíte za kulisy. A vždy pred voľbami miestni potentáti hrdo prezentujú, ako ľuďom pomohli … len nikto nevie, ktorým.

Podobné praktiky sú bežné, problémom je, že Slovač mlčí. Výsledkom sú absurdnosti vo výkazoch, a ešte väčšie absurdnosti v štatistikách. Zažil som prieskum, kde mi prišiel dotazník so stĺpčekom – počet pracujúcich v prevádzke … ale nikde nebolo miesto, kde by sa pýtali, koľkí z nich pracujú na bežné zmluvy, a koľkí na základe obchodného vzťahu – pretože takým vzťahom je aj vzťah spoločnosti a živnostníka, nie ?

Neďaleko je spoločnosť, ktorá má majiteľov kdesi z Belgicka, alebo Holandska. V podstate to presne neviem, ale prišla s veľkolepými plánmi, dostala krásny, nedotknutý pozemok (čo tam po nejakej úrodnej pôde a opustenom areáli v tesnej blízkosti, nie ?), iné výhody – pretože vytvorí stodvadsať pracovných miest. Áno, vytvorila – na dobu, do hodiny a dňa zodpovedajúcu požiadavkám na získanie rôznych benefitov. Dnes má v nej pracovnú zmluvu sotva tretina ľudí, ostatní – živnosti, alebo dohody. Ale stále sa vykazuje pôvodný stav zamestnancov, hoci to už dávno nie je pravda. Mzda mierne stúpla, ale nikde nevidieť, že dohodári a živnostníci si musia všetko potrebné k výkonu práce platiť z vlastného vrecka, nemajú nároky na nič, čo vyplýva z bežného pracovného pomeru, môžu ich vyhodiť kedykoľvek … bežne odpracujú vyše dvesto hodín mesačne, ale domov prinesú sumu, o osem-desať eur prekračujúcu minimálnu mzdu. Niektorí dokonca dostanú navyše aj – dvadsať eur … niektorí. Papierovo však ich príjmy – stúpli, niekde dokonca aj o 40%. Papierovo … reálne nie.

A poznal som aj vygúľanejších expertov. Napríklad na Orave spoločnosť, ktorej zamestnanci dostávajú bezmála tisícku mesačne … lenže, na základe zmluvy si musia platiť rôzne školenia a preskúšania, ktoré iste len náhodou organizuje ich zamestnávateľ, ktorému sa tak vracajú peniaze, ktoré – vyplatil. Nehovoriac o tom, že za tieto služby pýta o tretinu viac, než konkurencia, ale zamestnanec si nemá právo vybrať … kto ho preškolí.

Inou skupinou “ vygúľancov “ sú niektorí zamestnávatelia v doprave. Keďže sú tam pomerne tvrdé predpisy, tak niektorí objavili trik v podobe zamestnania jedného pracovníka dvoma spoločnosťami, ktoré iste len náhodou majú spoločného majiteľa. Taký šofér pracuje pre jednu spoločnosť štyri hodiny, pre druhú štyri … asi nemusím ďalej vysvetľovať, v akých podmienkach pracuje a ako “ fantasticky “ je platený, nie ?

Aj preto neznášam ľudí, ktorí sa odvolávajú na štatistiky. Ľudí, ktorým na ostatných nezáleží, nezaujímajú ich, lebo predsa papierovo je všetko v poriadku, nie ? Papierovo to predsa nie je také zlé … vlastne je to celkom dobré. No, takto môže uvažovať len veľmi plytký človek … s veľmi plytkým charakterom.

Možno by myslenie týchto ľudí zmenil zážitok, aký som mal nedávno – keď som išiel na pohreb spolužiakovi, ktorý sa nedožije ani dospelosti vlastných detí, pretože spadol z lešenia. Došlo by k tejto tragédii, keby pracoval v riadnom pracovnom pomere, mal všetko, čo k tomu patrí … a riadna dovolenka nebola len spomienkou spred pätnástich rokov ? Došlo by k tomu, keby bol platený tak, ako si za svoju prácu zaslúži a mohol si dovoliť všetko, čo súvisí s jej výkonom – teda aj poriadne liečenie občasných ochorení, pravidelný oddych … ?

Alebo – prečo má problémy s existenciou matka dvoch detí, ktorá má dve zamestnania a aj tak sotva prežije ?