O Slovensku

Neviem, či by som dokázal žiť v obci, kde dokázali postaviť pomník V.Biľakovi. Viem však, že by som určite nedokázal žiť vedľa človeka, ktorý sa v slepej a nekonečnej zúrivosti dokáže vyvŕšiť – na pomníku mŕtvemu človeku. Vždy mi hovorili, že smrťou všetko končí …

Hádzať do jedného vreca Biľaka s Tisom môže len niekto, komu absolútne nič nehovoria dejiny, a vôbec netuší, aký rozdiel je medzi dvoma postavami slovenskej histórie. Ten základný a najpodstatnejší rozdiel je v tom, že J.Tiso bol oficiálne súdený a odsúdený … naopak, V.Biľak nebol súdený, nebol teda ani odsúdený a hoci sa nám to môže zdať akokoľvek zvrátené, z pohľadu zákona bol “ čistý „.

Namaľovať tank na ružovo môže pôsobiť originálne, ale videli by to rovnako aj tí, ktorí sa roky dennou či nočnou hodinou triasli v strachu o svoj život ? Obávam sa, že by autorov farebného nápadu nakopli tam, kde chrbát stráca svoje poctivé meno. A vôbec by to nemuseli robiť preto, že by sa chceli zastať aktérov augusta 1968. Mimochodom, väčšina “ hrdinských “ autorov podobných nápadov si ani neuvedomuje, ako sa cítili v tejto krajine mnohí vojaci bývalej sovietskej armády, vôbec netuší, že ani pri svojom odchode presne nevedeli, prečo sem vlastne prišli. Niektorí z nich videli svoje rodiny po štvrťstoročí, niektorí z nich vôbec nepoznali vlastné deti … aj tam bolo množstvo skutočne tragických osudov, len sme v svojej zlosti nad “ dočasným “ pobytom vojsk u nás tieto osudy nemohli (nechceli) vidieť.

Ak sa už bavíme o rôznych hanebných pomníkoch, skúsme sa aj pozrieť do sveta. Najvýznamnejšou hrobkou v rámci parížskej Invalidovne je hrobka Napoleona Bonaparta. Vojaka a politika, ktorý uvrhol celý európsky kontinent do reťaze vojenských konfliktov, ktorého politika stála Francúzsko státisíce ľudských životov … a dodnes ho mnohí (oprávnene ?) stavajú na miesto predchodcu Hitlera v európskej politike. A predsa nikoho nenapadne, aby vzal plechovku červenej farby (ako symbolu preliatej krvi) a išiel obliať miesto posledného odpočinku Napoleona, alebo niektorú z jeho početných sôch v Európe.

Nie sme ako oni, volali mnohí v studených novembrových dňoch pamätného roka 1989. Nie, naozaj nie sme. Niektorí sú oveľa horší. Ak chce niekto vyjadriť svoj postoj k postavám slovenskej histórie, môže o nich napísať. Môže vyhľadať zdroje, ľudí pamätajúcich dobu a zanechať ostatným kúsok seba samého v malom diele, ktoré jasne vyjadrí podstatu jeho postojov k danej osobe, či dobe jej pôsobenia.

Avšak, v dnešne dobe strašiť bubákom komunizmu (pričom u nás bol socializmus), alebo ohadzovať pomníky pikslami farby, to skôr dokazuje neznalosť problematiky, alebo prízemnosť myslenia autora podobných nápadov. Skôr by stálo za zamyslenie, prečo chcú napríklad v Biľakovej rodnej obci, aby tam stál pamätník ich rodáka, ktorým mnohí (a oprávnene) pohŕdajú.

Mimochodom, ak sa už bavíme o neveľmi vhodnom uctievaní niektorých politikov a osobností, Biľak nie je určite jediný, pri ktorom cítim zhnusenie. A možno je to smutné, ale pocit horkosti ostáva aj pri uctievaní dnes už zosnulých osobností novembra 1989. Môžeme Biľakom pohŕdať, môžeme ho odsudzovať, ale predsa aj na tomto politikovi sa nájde niečo, čo si zasluhuje minimálne rešpekt. Neviete ?

Do konca svojho života nezmenil svoje presvedčenie … a skúste sa pozrieť na množstvo tých, ktorí si pri vyslovení jeho mena odpľúvajú, koľkokrát zmenili presvedčenie, ako často menili svoj kabát, alebo spojencov. A hlavne – koľko svojich sľubov dokázali dodržať, akým spôsobom sa poďakovali tým, ktorí ich roky živia a ešte stále im (dosť naivne) veria ? V čom sú lepší od Biľaka ? V čom sú mnohí z nich lepší od niekdajších aparátčikov, keď sú rovnako verní len jedinému – preplnenému korytu a pohodliu dobre platených funkcií ?

Navyše, ak už spomíname Biľakove “ zásluhy “ na príchode sovietskych vojsk v auguste 1968, teda povestný pozývací list, veľmi dobre vieme, že to bola len šaškáreň pre pospolitý ľud v tej dobe. Vojská piatich krajín by boli prišli tak či onak, bolo o tom rozhodnuté inde a pri inom stole, rozhodnutie bolo pripravené a podpísané iným atramentom.

Rovnaká šaškáreň, len v inej forme, sa pravidelne odohráva pri ospravedlňovaní amerických vojenských zásahov vo svete počas posledných dvoch desaťročí. A ľudia, ktorí by ešte aj dnes dokázali Biľaka ukrižovať či upáliť za jeho list, týmto politicko-vojenským špinavostiam tlieskajú … v čom sú teda lepší od svojho odvekého nepriateľa ? V čom sú lepší ľudia, ktorí schvaľujú krvavé orgie údajných demokratov, pravidelne končiace desaťtisícami obetí, státisícami utečencov … prečo namiesto kritiky týchto zločinov sa snažia zviditeľniť hádzaním piksle farby na pamätník mŕtveho nepriateľa ?

Ako sa (alebo ako by sa) títo ľudia správali v ére komunistickej štátostrany ? Veríte, že by neochvejne bojovali proti jej zvoli a poukazovali na zvrátenosť režimu, o ktorej po jeho skončení tak často hovoria ? Nie, ja tomu neverím … neverím, lebo hodenie piksle farby na pomník nepriateľa nepokladám za nič viac, ako za prejav – zbabelosti. Biľakov pamätník ma nedesí, desí ma však to, že ho niekto v dnešnej dobe postavil, a to aj napriek tomu, že sa neustále hovorí, ako sa život ľudí po novembri 1989 – zlepšil. Je totiž zjavné, že niektorí ľudia tomu neveria … a mali by sme sa skôr zamyslieť nad tým, ako zabrániť tomu, aby podobné pocity zdieľali zástupy či davy ľudí …

Pretože, skutočné osobnosti do mŕtvych nepriateľov zásadne – nekopú. Je to pod ich dôstojnosť …