O Slovensku

Dodnes si pamätám, ako sused nezvládol, že žijeme s bývalou partnerkou a dvoma deťmi na chate, uprostred hôr a  denne deti vozíme bezmála pätnásť kilometrov do školy. Keďže mu deti pílili uši, ako tie naše ráno vidia lesnú zver pri neďalekom potôčiku, ako chcú rovnakého psa, ako sa im páčia zajačiky … jednoducho sa pobral na sociálny úrad, porozprával tam svoje dojmy a vízie … čo nakoniec skončilo jednou nepríjemnou návštevou dvoch dám, ktoré si zjavne pomýlili dobu, a skormútene odchádzali, keďže nemohli využiť “ svoju moc “ a niekomu urobiť – zle. Po ich odchode, a upokojení uplakanej partnerky som zašiel k susedovi, a keďže som ešte nemal roky na uvažovanie chladnou hlavou (a vlastne ich nemám ani dnes), po otvorení dverí som jednoducho natiahol ruku a …. pri odchode ešte dodal, že ak sa opätovne bude starať do nášho života, bude aj horšie. No, nestaral … odvtedy nás radšej obišiel.

Isté je, že pri nedávnej organizácii stretnutia spolužiakov som ostal v šoku, a opäť si uvedomil, aký je internet nemilosrdný. Ako často ukáže aj to, o čo človek akosi nestojí. Nemal som pár adries a tak som siahol po počítači, nahodil do vyhľadávača pár mien … a potom som sa nestihol diviť.

Všetko začalo kamarátom z detstva, s ktorým sme drali lavice základnej i strednej školy. Namiesto jeho adresy, kontaktu, či profilu niekde na sociálnej sieti mi vyskočila akási divná referencia, ktorej podstatou bolo, že je to osoba, evidovaná v zväzkoch ŠTB. Trochu ma to prekvapilo, však v čase revolúcie mal čosi cez devätnásť … a hoci jeho rodičia boli v zaujímavom postavení, predsa len sa mi zdal na tento druh zápisu akýsi primladý. V pomykove som pozrel na dátum zápisu či registrácie, a vybehlo mi leto 1989, teda čas, kedy mal byť na vojenskej základnej službe.

Adresy som nakoniec nejako dohľadal, pozvánky rozoslal, ale môj nevábny objav mi akosi nedal spať. A tak som ráno opätovne otvoril uvedenú stránku, a len tak náhodne som tam vložil mená, ktoré mi napadli zo školských čias … presnejšie tie, ktorých nositelia nám zvykli osladiť život za neúčasť na nejakej akcii SZM, alebo vzdelávaní, ktoré pravidelne prebiehalo v jedálni pod hnusnou skratkou IPV. (ideovo-politické vzdelávanie) Z desiatich ľudí, ktorých som tam náhodne vložil, našiel vyhľadávač zhodu v šiestich menách. Paradoxne, mimo ostali dve mená, kde som bol viac-menej presvedčený, že tam stopercentne budú. Aj niečo iné bolo zaujímavé – s výnimkou jedného zápisu boli všetky ostatné umiestnené v rôznych mestách u našich českých susedov, hlavne na severe Čiech. A skoro všetky dátumy evidencie spadali práve do leta 1989.

Prekvapilo ma aj niečo iné. Dal som do uvedeného vyhľadávača aj svoje meno a meno kolegu z pracoviska, kde sme kedysi spoločne pracovali. Keďže sme podliehali zvláštnemu režimu, a stretnutia s podnikovým eštebákom sme mali povinné, očakával som, že nás tam nájdem,  v kategórii preverovaných osôb … avšak, mýlil som sa, neboli sme tam. Čo mi tiež veľmi nedávalo zmysel … pretože nášho bývalého vedúceho som tam v tejto “ pozícii “ našiel.

Šesť mien mi však utkvelo v mysli. Prečo niekoho evidujú, sotva skončil strednú školu ? A hlavne, je to len náhoda, že s jedinou výnimkou sa všetci neskôr významne zapájali do organizácie rôznych pochodov v novembri 1989 ? Prečo boli evidovaní stovky kilometrov od svojho bydliska, v približne rovnakom čase ? O dvoch som vedel, že boli na severe Čiech počas vojenskej služby, ale čo ostatní ? Veľa otázok a žiadne odpovede. Presnejšie … zaujímavé je, že všetci, ktorí sa ocitli v spomínaných zápisoch, sú dnes politicky aktívni, pomerne zámožní … akoby sa ich zmena doby a spoločenských pomerov vôbec nedotkla.

Ktosi mi kedysi povedal, že komunisti, či skôr niektorí z nich sa pripravili na zmenu spoločenských pomerov oveľa skôr, ako k nej naozaj došlo. Dodal, že ich už nebavila hra na rovnostárstvo a skrývanie luxusných majetkov. Neviem, nemôžem posúdiť. Ale, postupne začínam veriť, že by na tom niečo pravdy, také to povestné zrnko, aj mohlo byť. Akosi sa mi nechce veriť, že niekto v lete 1989 podpísal spoluprácu s ŠTB, a na jeseň už bol z neho presvedčený stúpenec zmien spoločenských pomerov. Iste, niekto poukáže na fakt, že aj V.Havla spravili prezidentom vlastne – komunisti vo federálnom zhromaždení. Pravda, ale sotva ho mohol voliť niekto iný, keď ich bola v tejto inštitúcii prevaha. Stále to však nedáva uspokojivú odpoveď na otázku, prečo niekto verboval sopliakov s mliekom, tečúcim po brade … a tesne pred prevratom. Pretože neverím, že niekoho príchod novembrových udalostí (mám na mysli tých, ktorí boli pri moci) reálne prekvapil – ten sa predsa dal očakávať na základe vývoja v Maďarsku či NDR. A nič na tom nemenil ani fakt, že bývalé Československo patrilo medzi najkonzervatívnejšie režimy v rámci východného bloku.

Premýšľam nad tým stále … aj nad zákonom o zločinnosti komunistického režimu. Pripomína mi to slávnu hru, kde zlodej kričí – chyťte zlodeja. Napokon, aj štvrťstoročie po zmenách sú stále pri moci bývalí komunisti, alebo ich potomkovia, prípadne život spoločnosti ovplyvňujú ľudia, ktorí s bývalým režimom nemali problémy. A mnohí z nich schvaľovali zákon, ktorý vlastne hovorí, že v dobe minulej sa dopustili (alebo ich predkovia) zločinov. Prečo ? Prečo by niekto schvaľoval niečo, čo ho označí za zločinca ?

A vlastne, je potrebný zákon, ktorý síce hovorí o zločinoch, ale nikto za ne reálne nebol potrestaný ? Ak bol ten režim zločinný, prečo sú pravidelne pri moci ľudia, ktorí ho schvaľovali, alebo boli jeho neoddeliteľnou súčasťou ? Niekedy si hovorím, že to nie je zákon, chrániaci pred zločinmi odsúdenej ideológie, ale skôr chrániaci jej predstaviteľov pred spomienkami tých, ktorí tú dobu zažili.

Dnešná doba je totiž veľmi pohodlná pre predstaviteľov moci. Veľké právomoci, žiadna zodpovednosť. Za socializmu som poznal bývalú vedúcu jedného obchodu, ktorá dostala za spreneveru osem rokov väzenia. Odpratala čosi vyše stotisíc korún. A údajne mohla byť rada, že dostala “ len “ tak málo. Po návrate z väzenia skončila ako upratovačka v jednej škole. Aký trest by asi vtedy dostali ľudia, ktorí dnes úplne bežne spôsobia štátu škodu vo výške niekoľkých miliárd ? Dnes sa stačí vyhovoriť na kolektívne rozhodnutie vlády … alebo nepresaditeľnosť nejakého zámeru, lebo koaliční partneri nesúhlasia. A vznikajú vskutku podivné paradoxy – ak podnikateľ niečo prisľúbi, dostane za to peniaze a svoje slovo nedodrží – môže skončiť vo väzení, s nálepkou podvodníka. Ak to urobí politik, preukázateľne sa obohatí (lebo na základe svojich prevolebných sľubov získal postavenie a pravidelný príjem) – nestane sa vôbec nič. Nedá sa poprieť, že v tomto smere bol bývalý režim oveľa menej tolerantný … a možno aj preto jeho podporovatelia a predstavitelia vymysleli a schválili zákon o jeho zločinnosti. Pretože nejeden z nich berie tlak na splnenie sľubov ako čosi nepredstaviteľné, ba priam zvrhlé … vyvodenie zodpovednosti ho nepredstaviteľne uráža, však on vlastne za nič nemôže …

Často ma napadne, či niektoré zákony nie sú tvorené skôr preto, aby nikoho ani náhodou nenapadlo žiadať návrat čias, kedy úradník musel niesť zodpovednosť … presnejšie, kedy musel niesť zodpovednosť aj vysokopostavený úradník. Pretože, hoci sa dnes slovutní demokrati oháňajú tvrdením, že v tej dobe kradli všetci, keďže všetko bolo spoločné … pravdou ostáva, že dnes kradne a klame len úzka vrstva ľudí, a je mi teda záhadou – prečo dnes nie sú peniaze na nič, a vtedy museli byť – na všetko ?

Nie, bývalí komunisti ma nedesia, aj keď mi mnohé vŕta v hlave. Desí ma niečo iné … často stretávam ľudí, ktorí bez obalu povedia, že tá minulá doba bola oveľa lepšia, než súčasnosť. A medzi nimi je prevaha tých, ktorí s komunistami nemali absolútne nič spoločné. Ak teda nerátame fakt, že s nimi žili v jednom štáte. A to už je na zamyslenie.

So spolužiakmi sa budem stretávať aj naďalej. Netuším a sotva niekedy vôbec zistím, čo bolo za ich registráciami a vlastne to ani nechcem vedieť. O dobe, ktorú dnes žijeme, si nerobím žiadne ilúzie, a nechcem prísť aj o tie posledné, ktoré mi ešte ostali. Pokiaľ niekomu stojí majetok za stratenú povesť a česť, je to jeho vec. Napokon – dnes to nie je ani nič neobvyklé, stačí sa poobzerať, koľko bývalých prostitútok (všeobecne) sa dnes hrá na spoločenskú elitu. No, možno raz pochopia, že lajno aj po vyložení na policu – smrdí, a nikdy nebude – krémeš.