O Slovensku

Rovnoprávnosť, slušnosť, poctivosť, morálka … krásne slová, ktorými mnohí odôvodňujú svoje konanie, ale často sú v reálnom živote – na vedľajšej koľaji. Alebo taká sloboda rozhodovania … naozaj existuje ? Neviem … skôr som názoru, že hodnotám, ktorých nositeľmi sú vyššie uvedené termíny, sa určuje význam podľa toho, koho v súvislosti s nimi posudzujú. Alebo … aké je jeho vrecko – plné.

Pred pár rokmi od nás požadovali vysvetlenie, prečo sme na voľné pracovné miesto odmietli rekvalifikantku, ktorá sa následne sťažovala, že sa cíti diskriminovaná naším rozhodnutím. Najprv sme teda pani úradníčke skúšali argumentovať citovaním našej požiadavky (ktorú sme v slabej chvíli predložili aj cestou úradu práce, čo sa neskôr ukázalo ako fatálna chyba), kde sme ju upozornili, že v ponuke pracovného miesta sú jasne deklarované požiadavky na uchádzača – vzdelanie, prax, referencie predošlého zamestnávateľa v odbore, vodičský preukaz skupiny B, atď. Teta sa na nás pozrela a ukázala nám akýsi zdrap papiera o absolvovanej rekvalifikácii danej uchádzačky, v trvaní – šiestich týždňov. Hm … asi nepochopila, napadlo nás aj s kolegom. A tak sme jej pripomenuli, že súčasťou našej ponuky je aj informácia o pracovnej dobe – trojsmenná prevádzka, aj počas dní voľna či sviatkov … a priložili sme písomný záznam z pohovoru, kde vysvitlo, že uchádzačka trvale býva bezmála štyridsať kilometrov od miesta pracoviska (čo prakticky vylučovalo možnosť tzv. pracovnej pohotovosti), nevlastní vodičský preukaz, má doma štyri deti, o ktoré sa stará sama, pričom dve si vyžadujú nepretržitý dozor a opateru. Lenže teta úradníčka sa zjavne rozhodla, že si niekde urobí čiarku a tak naše argumenty ignorovala a dookola tvrdila, že ak sa chce, podmienky sa dajú vytvoriť.

Kolega sa ironicky opýtal, či máme presťahovať výrobu … a priletela vyslovene debilná odpoveď v štýle, že predsa v prípade potreby by sme mohli poslať po pani auto so šoférom, lebo niekde sa to tak robí … kde, to nám akosi nevedela povedať, ale niekde určite. Nedostatok kvalifikácie a nulová prax sa dajú tiež vyriešiť, stačí pani zveriť pod dozor skúseného pracovníka a časom sa určite naučí. Kto ho zaplatí ? A koho, opýtala sa teta. No toho dozorcu, ktorý bude pani strážiť, aby nezničila technické vybavenie za desaťtisíce eur … a to je nejaký problém ? … a vôbec, pozrela na nás teta doslova zúrivo – nie je náhodou problém, že pani je Rómka ? Tak to sme už mali naozaj dosť tej nezmyselnej debaty, a s konštatovaním – riešte si to, ako chcete …  sme ukončili absurdnú debatu. Pripadali sme si, akoby sme prevádzkovali záchrannú zdravotnú službu, a niekto by nám vnucoval na post šoféra beznohého, nevidiaceho uchádzača, s jednou rukou a tromi prstami.

Táto spomienka mi prišla na rozum včera, keď sa prišiel posťažovať sused, že mu banka nechce poskytnúť hypotéku, aby mohol kúpiť byt pre dcéru … čerstvo vydatú. Samozrejme, nedozvedel sa dôvod, prečo mu jeho žiadosť zamietli … ale nikdy a nikomu nedlhoval, nemá žiadne exekúcie, poctivo všetko platí – tak, kde je problém. Choď do inej banky, poradil som … už bol, a všade skončil rovnako. Na vek som sa ho nepýtal, však je mladší ako ja … ale nedalo mi to, a zavolal som známemu do jednej z bánk, či by sa nejako nedalo … odpoveď ma ohúrila – nedalo, lebo problém nie je v žiadateľovi (teda susedovi), ale zamestnávateľovi. Sused pracuje ako šofér kamióna, a banka vyhodnotila jeho zamestnávateľa ako rizikového, lebo je pomerne vysoko zadĺžený, hoci stabilne platí dane – tvorí teda peniaze, z ktorých môžu byť platené … občas sa vraj omešká s platbami úverov či leasingu … a koľko ? No, nič vážne … nikdy nie viac, ako deň, maximálne dva. Ale omešká … hm …

Naozaj podivné … žiadateľ nemá žiadne problémy, disponuje trvalým a primeraným príjmom, navyše súčasťou ručenia bude aj predmetná nehnuteľnosť … zamestnávateľ platí, hoci sa občas omešká … ale tiež nemá žiadne problémy. Ale žiadateľa nakoniec zamietnu, lebo jeho zamestnávateľ má priveľa – záväzkov. Má to logiku ? Nemá … pretože pracovník nemá žiadne možnosti, ako ovplyvniť niečo také … teda investície zamestnávateľa a ich zdroje. Čiže niekto kladie podmienku, ktorá je absurdná a vopred nesplniteľná.

Susedov problém sa nakoniec podarilo vyriešiť. Slovensko je malé, každý niekoho pozná a tak sme problém vyriešili za pomoci známeho v banke a susedovho šéfa, ktorý bol na počudovanie ochotný ručiť svojmu zamestnancovi … paradoxne, zrazu už právnemu oddeleniu niekde v diaľave nevadilo, že ručiteľom záväzku má byť človek, ktorý je podľa nich nadmerne zadĺžený a teda – rizikový.

Ale oba prípady majú niečo spoločné – svoju absurdnosť. Hovorí sa o slobode rozhodovania, ale ak ju prejavíte … pokojne sa môžete stať terčom sankcií, ak si to niekto vyloží tak, ako mu vyhovuje. Zbytočne stanovíte jasné a zrozumiteľné kritériá, ktoré su navyše aj praxou zdôvodniteľné … sú ľudia, ktorí vyložia vaše konanie proti vám aj vtedy, keď neurobíte absolútne nič. A tak podľa tety úradníčky diskriminujete, lebo nechcete prijať človeka, ktorý na výkon požadovanej práce nespĺňa väčšinu kritérií, pričom sa dá predpokladať, že jeho prijatie by vám spôsobilo viac škody, než osohu.

Na druhej strane gigant, akými sú banky – vás môže pokojne odmietnuť na základe čohokoľvek, vrátane nevhodného počasia – pretože nemáte právo na vysvetlenie, prečo ste boli odmietnutí. Zrazu sa hovorí o podnikaní, jeho pravidlách, obchodných praktikách a práve chrániť svoje záujmy, podnikať so ziskom … a iné sprostosti. Zrazu je všetko primerané a odôvodniteľné … a nič nie je diskriminujúce, dokonca ani absurdná a nesplniteľná podmienka.

A ešte jedna maličkosť … dlhodobo sa na Slovensku diskriminujú domáce spoločnosti a podnikatelia. V prípade kedysi voľného miesta bola možnosť získania príspevku, ak zachováte miesto po dobu dvoch rokov – mohli sme “ získať “ 2 200 €. Neviem, podľa čoho to vtedy teta na úrade vyrátala … ale na druhej strane viem, že zahraničnému subjektu ponúkli na jedno pracovné miesto skoro desaťnásobok, s rovnakou viazanosťou a daňovými prázdninami … zdroj financií by bol rovnaký, ale je zrejmé, že na jednu situáciu sú – dva metre.

Takže … tzv. fiškálny systém únie i Slovenska je skvele premyslený – zdanlivo veľa dostaneme, aby sme to okľukou vrátili tam, odkiaľ to prišlo. Čiže vlastne nedostávame nič a ešte veľa doplatíme. Otázkou je – kto je vlastne v tejto krajine doma ?