O Slovensku

Zmena zákona o spotrebiteľských úveroch je jednoznačne zameraná proti spotrebiteľovi, a v prospech poskytovateľov úverov, leasingových služieb či iných foriem financovania … aj keď sa zdanlivo poskytovatelia tvária, že s touto zmenou nesúhlasia, alebo pochybujú o jej zmysle …

… pretože bankám a finančným inštitúciam sa okľukou vrátia straty, spôsobené obmedzením výšky poplatkov, ktoré mohli za svoje služby účtovať klientom. Nevidím totiž dôvod, aby niekto podpísal zmluvu a jej súčasťou bola realizácia platby na niekoľko etáp. Čo je príklad aj refinancovania … prečo by mal nový poskytovateľ posielať peniaze najprv klientovi, a klient ich následne prevádzať na účet pôvodného veriteľa ? Veď je to nezmysel … respektíve, je to skôr cesta, ako finančným inštitúciam nahnať peniaze do vreciek za zbytočné služby.

Pozrel som sa na predkladateľa … bol ním R.Madej. Právnik, ktorý pôsobí od roku 2002 v politike, magisterské štúdium skončil v roku 2004, doktorandské v roku 2013. Nikde žiadna zmienka o praxi v odbore, do ktorého zasiahol predložením svojej novely – teda finančníctve. Vlastne – nenašiel som zmienku o akejkoľvek profesnej minulosti, s výnimkou advokátskej kancelárie.

Tu niekde sú korene problémov Slovenska … zákony tvoria ľudia, ktorí nemajú skúsenosti z praxe …

Ono … aj také refinancovanie úverov či hypoték je tŕňom v oku bankových inštitúcií, a to prakticky od začiatku. Pretože kedysi o klienta bojovať nemuseli, a pokiaľ mu poskytli nejakú službu – napríklad úver – bol doslova ich rukojemníkom. Dnes, keď si prakticky ktokoľvek môže zaistiť služby finančného poradcu, a teda získať dostatok informácii o rôznych službách … majú banky problém. Klient zrazu nie je odkázaný na servilného pracovníka niekde za priehradkou, ktorý poskytne informácie účelovo a spôsobom, ktorý jednoznačne vyhovuje záujmom jeho zamestnávateľa … a môže si vyberať, ako naloží so svojimi peniazmi, či s kým bude spolupracovať. Čo sa nepáči najmä tým bankovým domom, ktoré boli schopné účtovať poplatky … no pomaly aj za dotyk kľučky na ich budove.

Slovenské banky (a zrejme to nie je len problém Slovenska) už nevedia zarábať inak, než špekuláciami a poplatkami za neexistujúce služby …

Je absurdné, aby banka zarábala aj vtedy, keď vlastníkovi financií, s ktorými nakladá – vzniká strata. Čo je bežný jav, a to nielen na Slovensku. Klienti vkladajú peniaze do bánk, umožňujú finančným inštitúciam, aby s nimi nakladali, tvorili zisky … ale pri delení koláča je situácia taká, že klient (vlastník peňazí) dostane málo, alebo vôbec nič … a ešte neraz sa dostane do straty, lebo musí zaplatiť rôzne poplatky za správu. Banka (teda správca) bohatne a klient – stráca. Čo je napokon aj prípad “ slávneho “ trojpilierového dôchodkového systému, ktorý je zámerne nastavený tak, aby profitoval správca … a to bez ohľadu na to, aké služby klientovi poskytne a akým spôsobom nakladá s jeho majetkom.

Stručne a jasne povedané – novelizácia zákona o spotrebiteľských úveroch je na prospech poskytovateľov, ale proti záujmom spotrebiteľov. A treba si položiť otázku – je to vecou náhody, neskúsenosti, alebo cieľom ?

Za seba som presvedčený, že dobré zákony nemôžu tvoriť ľudia, ktorí nikdy neboli v praxi a rozhodujú len spoza písacieho stola. A vždy, keď nadídu voľby, nemali by voliči len študovať kandidátne listiny, ale mali by aj vedieť, kto a na aké miesto v prípade úspechu kandiduje, aký to bude mať dosah na život voličov. A hlavne – mal by vzniknúť systém, ktorý by na odborné funkcie (a teda aj na predkladanie a schvaľovanie zákonov) uprednostňoval odborníkov, s jasnou profesnou minulosťou a výsledkami a bol by nastavený tak, aby o životoch ľudí nemohli rozhodovať – ľudia bez skúseností.

Nehovoriac o tom, že za každý právny akt by mali niesť priamu zodpovednosť všetci, ktorí ho vypracovali a schválili. Možno by sa správali inak … a slúžili na prospech tých, ktorí ich živia.