O Slovensku

Bol čas, tak som začal prezerať staré albumy s fotografiami, ktoré sa pomaly a isto stávajú jedinými pamätníkmi doby, v ktorej som rástol a študoval …

Pri spomienkach na detstvo objavíte kadečo … napríklad staré kino, kde sme ako deti sedávali často aj na schodíkoch medzi sedadlami a pozerali rôzne kreslené rozprávky … dnes je v tom kine sklad akýchsi chemikálií, a na dverách už roky visí reťaz s hrdzavou zámkou …

O čosi ďalej som objavil fotografie ihriska, kde sme s kamarátmi hrdo stáli pri nejakom školskom turnaji … už si nepamätám, ako ten turnaj skončil, ani ihrisko už neexistuje – dnes tam stojí hypermarket s rôznym tovarom, často poľskej produkcie, a veľkým parkoviskom.

…. a tu zase sedím na svojom dvojkolesovom tátošovi značky Sobi, no … ani dopravné ihrisko už neexistuje, teraz je tam parkovisko, ktoré niekoľko rokov nikto nevyužíva, pretože priľahlá budova bola tak “ kvalitne “ postavená, že ju museli najprv odvodniť akýmisi drenážami, alebo čím … a nakoniec úplne uzavrieť, lebo sa začala nakláňať, no ako opilec pri ceste domov z krčmy.

Iná fotografia, iné kino … stojíme tu s prvou priateľkou, akosi nahlúplo sa smejeme do objektívu … nie, toto kino neskončilo ako sklad chemikálií, v tomto kine bola najprv diskotéka – zatvorili ju, lebo majitelia predávali všetko možné, nielen nápoje a drobné pochutiny … neskôr tu bol štýlový bar istého mafiána, ktorý tiež zatvorili – keď skončil v base, potom tu ktosi skúsil zriadiť akúsi uličku štýlových butikov … ktoré neskôr skrachovali … dnes sa za kinom váľajú pozostatky starých sedadiel, budova je ošarpaná a pomaly začína byť zrelá na zbúranie. Však komu by vadilo, že bola postavená v polovici 70.rokov, nie ?

Stará škôlka … neďaleko som mal prvý byt, chodili sme sa k nej prechádzať aj s manželkou … boli sme hrdí, že máme niečo svoje, nie sme odkázaní na nejaké prenájmy, alebo bývanie u rodičov. Všetko akosi pominulo … najprv manželka, ktorej dnes už nosím len kvety k náhrobku … neskôr aj škôlka, presnejšie najprv zmizol malý lesopark, kde sme sa chodili prechádzať (postavili v ňom rezidencie zbohatlíckych …..), a tým vadila aj budova škôlky, takže …. však kašlať na deti, nie ? Ostala len fotografia a spomienky, niektoré pekné a milé … iné smutnejšie.

Albumy sa striedajú, spomienky pribúdajú … kedysi veľmi nehrozilo, aby ste si cez deň zdriemli po návrate z nočnej smeny, neustále bolo počuť džavotajúce deti, búchanie lopty … či krik nespokojných mamičiek … dnes ? Ticho … no ako na pohrebe, občas prejde nejaké auto, kde-tu posedávajú babky na lavičke … vidieť mladú rodinku na prechádzke je pomaly zázrak.

Bratislavské PKO ? No, tu by spomienky asi vydali na niekoľko románov … čoskoro to budú tiež len spomienky, pretože taká je už dnešná doba. More akosi nemáme, tak zbohatlíci skupujú všetko možné na brehoch nášho “ veľtoku „, aby akosi vytvorili dojem, že aj oni majú svoje lukratívne a dobe zodpovedajúce rezidencie pri vode … však nevadí, pri akej … a čo všetko tomu padne za obeť.

Napokon, nemôžeme sa diviť … však sa stačí pohnúť smerom do centra mesta, a zrejme tam ešte stále stojí plot, chrániaci reprezentačnú “ búdu “ našich spojencov, ktorých všetci tak “ milujú „, že sa museli oplotiť … a pritom zohyzdili aj malebný kúsok mesta, v ktorom sú len hosťami. Hoci … dnes to už pôsobí skôr tak, že sú v ňom (a nielen v ňom) pánmi …

Iste … postavili sa moderné nákupné centrá, kde sa snažia umelou atmosférou nahradiť to, čo bolo zničené … lenže, ani žiara reflektorov, vrieskajúce reproduktory s treťotriednou produkciou a naleštené výklady nezakryjú podstatu … teda gýčovosť prostredia, premrštené ceny nekvalitného tovaru … a neprirodzenosť toho, v čom sa nachádzate…. opodiaľ je prechod pre chodcov, ktorý niekedy môže tiež pôsobiť ako absurdné kino s obohratým filmom dnešnej doby. Stačí si sadnúť k oknu, z ktorého na prechod vidíte … a naozaj uvidíte “ zázračné “ veci, ktoré kedysi neboli. Napríklad … cyklistov, ktorí v sedle svojho tátoša veselo preletia po prechode, a zrejme sa dobre na tom bavia, ako niekedy musia šoféri zúfalo brzdiť … ktovie, ale za čias, keď fungovala dopravná výchova na školách, boli tieto javy skôr výnimkou, dnes sú pravidlom.

Pár kilometrov ďalej je parčík. Neudržiavané trávniky, hrdzavé atrakcie pre deti …. ošarpané lavičky a pomaly rozpadajúce sa chodníky, kde tu bezdomovec, alebo feťák … občas nejaká pohodená striekačka … nikoho nezaujíma, pretože obyvatelia sa pred nejakým časom vzbúrili proti jeho likvidácii a výstavbe rezidenčnej štvrte, čím nepríjemne zasiahli do niekoho plánov … nezaujíma ani volených predstaviteľov samosprávy, pretože tí predsa slúžia “ národu “ … teda hŕstke vyvolených, ktorým plebs bezočivo odmietol, aby naplnili svoje túžby … a tak na údržbu nie sú peniaze, vraj.

Spomínam, ako som minulý týždeň išiel okolo domčeka našej bývalej učiteľky. Smutne sedela na lavičke pred domom a hľadela … na múr jedného arogantného zbohatlíka, ktorý si postavil dom vedľa nej a keďže mal primerané známosti, mohol – všetko … a z druhej strany domčeka má učiteľka naozaj úchvatný výhľad na … obchodné centrum … žiadne súkromie, priamo z jeho okien môžu pozerať do jej záhradky, či izieb … však, čo tam po človeku, nie ?

Posledný album zatváram pri pohľade na ulicu, kde sme kedysi mali dom. V čase, keď sme ho kúpili, to bola tichá, dobre udržiavaná ulička so starými domami, z ktorých nejeden bol postavený začiatkom minulého storočia. Za socializmu v nej bývali rôzni pohlavári, neskôr svoje domy popredali, aby sa presťahovali do svojich luxusných príbytkov, ktoré postavili z neznámych zdrojov … po privatizácii. A z udržiavanej uličky sa stala časom rozpadajúca … zrazu nikoho nezaujíma, že aj tam bývajú ľudia, ktorí riadne platia dane a plnia si svoje povinnosti … už tam nebývajú pohlavári, takže chodníky sa rozpadajú, v celej uličke svieti len jediná lampa … trávniky medzi chodníkmi a cestou musia kosiť majitelia domov, hoci inde v meste to robí – samospráva. Príde zima … väčšina mesta je udržiavaná samosprávou, ale táto ulička – obyvateľmi. A beda … ak neodhrnú sneh … hneď príde zlostné rameno “ mestského zákona “ a chce inkasovať pokuty. Záujem samosprávy o obyvateľov tejto uličky končí – zaplatením daní.

Ktosi a kdesi tvrdil, že sme bohatí, lebo drvivá väčšina národa býva vo svojom … na veci a udalosti sa dá pozerať rôzne … možno väčšina býva vo vlastnom, ale jagavý obraz bohatstva sa vytratí, ak zistíme, že – mnohí sa zadĺžili na celý život, iní zase bývajú síce vo svojom, ale sotva dokážu financovať údržbu obydlia … a tak neraz žijú na dlh do budúcnosti, lebo raz sa im nedostatok údržby v dôsledku nedostatku peňazí – vypomstí. Ale túto  pravdu … už nikto vidieť nechce, však štatistike a politikom stačí aj – pozlátko.

Ktosi povedal, že úroveň národa sa pozná podľa toho, ako je postarané o chudobných, chorých, starých a väzňov … tento pohľad však nastavuje Slovensku nemilosrdné zrkadlo, lebo jeho optikou sme na tom horšie, ako kedykoľvek predtým …