O Slovensku

Ktosi povedal, že budem mať v živote veľa nepriateľov, lebo neviem držať hubu vtedy, keď je to nanajvýš potrebné … a nerešpektujem tzv. právo silnejšieho … ani sa veľmo nemýlil,  pretože niektorí by sa do radu i päťkrát postavili, no čo … ich vec, keď majú groše na prešliapané podrážky. Ono sa hovorí, že múdrejší ustúpi … lenže v tejto krajine tí múdrejší roky ustupujú a jediným výsledkom je, že – sprostota sa rozťahuje. Alebo rozťahuje … neviem …

A tak v tomto čase predvianočnom špekulujem, prečože niektorí ľudkovia nevedia pochopiť také jednoduché a prosté – dáš pokoj a máš pokoj … bo liezť do okna chlapíkovi, ktorý drží v ruke klincami obitú džugaňu, to mi moc múdre nepripadá, skôr šialené. Rovnako šialené mi pripadá, keď niekto naprieč ulicou vreští, že on má svoje práva a pritom stúpa po právach iných … vraj, ozembuchovia ho nechápu, že jeho práva sa nad všetkým vyčnievajú. No neviem, čo sa nad všetkými vyníma, ale ako právo to veru nevyzerá … skôr ako hlúposť a netolerancia … ale každému len to, čo mu samému šmakuje, no nie ?

Čas vianočný má byť časom radosti i pokoja … lenže, pomaly a isto stráca na tom, čo skutočné hodnoty prinášalo. Mier počas Vianoc sa už dávno vytratil, jeden ho v hube omieľa len vtedy, keď sám o múr pripretý je … a druhí hovoria o mieri len vtedy, keď na niekoho – mieria. Jedno slovo … veľa významov. Akosi svet opantal mamon a nenávisť. Akési podivné presvedčenie, že len tie “ naše hodnoty “ sú správne a jediné … a každého, kto ich nechce prijať, treba drbnúť po kotrbe kyjakom, že by sa mu rozsvietilo, ak má náhodou skrat na vedení. A tak behá chlapík, hviezdami a pásmi olepený po svete, koho stretne – toho po kotrbe vezme … svet sa jednoducho zbláznil. Nečudo, že aj iným začína preskakovať …

A ešte mu aj mnohí tlieskajú, vraj dobre robíš, keď tú verbež biješ hlava-nehlava … šak oni sa naučia, ako po kostole hvízdať. Pripadajú mi ako ten “ inteligent “ čo chcel bumerang zahodiť, hoci pod nosom mu smetiak postával … a keď ho už tá zakrivená bakuľa niekoľkýkrát do kotrby tresla, zvýskol nadšením, že nemusí si ruky namáhať, keď pod nosom – smetiak. Vidíš … hrdo povedal s opuchnutým ksichtom, keď človek premýšľa, hneď sa všetko lepšie darí … no hej, napadlo ma, ale štartovať kotrbu opakovanými ranami akejsi bakule mi veľmi premyslené … nepripadá.

Ej veru, povedal som si, ostanem ja radšej dedinský ozembuch z lazov. Pretože byť múdry s opuchnutým ksichtom pred Vianocami, to sa mi veru nechce. Nák … a sotva som k tomuto, naozaj náročnému záveru došiel … hneď bolo po radosti. To suseda všetečná okolo skackala na troch nohách (teda dve mala svoje ako ostatní, len tá tretia z dreva vystrúhaná), a vraj … prečo som ja, neznaboh z lazov, na omši svätej nebol ? Že vraj … či neviem, čo sa slušným ľuďom patrí. A čože by som nevedel, rečujem … šak keď gumenného káčera som za sebou ťahal, tak slušné deti s pionierskou šatkou či zväzáckou kravatou pobehovali … a verbež sme boli my ostatní, čo sme dedov i babky do kostola odprevádzali, aby niekde nezakopli …

Doba otočila a teraz je verbežou každý, čo vtedy slušný bol … iná doba, iné maniere … hovorí strýco odvedľa. Vraj by som mal do nejakej strany vstúpiť, aby som akosi s dobou išiel … uchechtol som sa, až ma bránica zabolela, strýco – veď dnes môžem len medzi komunistov vstúpiť, lebo mama hovorili, že so zlodejmi sa nemám bratríčkovať … no a dnes zlodeji nie sú len medzi komunistami, pretože tí sa k moci nedostanú … ej, kašleme na to strýco, poďme radšej ku Lojzovi na pivo …

Strýco hovorí, vraj múdro hovorím, až mu je to divnô … vraj jeden by nečakal, že taký ozembuch môže aj niečo menej sprosté z papule vypustiť … jaj strýco, to asi tie Vianoce pôsobia, od lásky k ľuďom osprostievam a rozmýšľať začínam … niektorých to vraj bolí, nebojíš sa následkov ? Nie strýco … dedo hovorili, že niekto sa ako krepáň narodí (to ako ja) a niekto sa na krepáňa vypracuje … takže som na tom vlastne dobre. Chechtali sme sa so strýcom, ako sme to pivo lôchali …

Takže, priatelia moji, na záver tejto úvahy bolestivej vám želám, aby ste sviatky prežili v pokoji a mieri (teda, aby na vás nikto nemieril), s rodinami, deťmi i svokrami (šak nie sú až také zlé) … a nepriateľom mojim (strýco, veďže už daj pokoj, nemôžem im šľak želať, čo ak ich zle trafí a budú trpieť ?) tiež len to najlepšie želám, hádam pod stromčekom nájdu to … čo im okále otvorí … a keby nie, tak nevadí … oni budú ďalej hovoriť, že som červený a bomzák … a ja ďalej budem tvrdiť, že jak do hory kričia, tak im spiatky prilieta … ešte šťastie, že nie zakrivená bakuľa. Niektorí by vyzerali ako kozmonauti …