O Slovensku

Množstvo úrazov a úmrtí v horách nie je náhodným javom. Vyplýva z arogancie turistov, ktorí si myslia, že človek si podriadi všetko, vrátane prírody. Výsledkom sú zbytočné tragédie … ku ktorým vlastne ani nemuselo dôjsť. Stačilo, aby bol turista – návštevník pripravený tak, ako si to návšteva prírody vyžaduje.

Roky chodím po horách a často vidím ľudí, nad ktorých konaním sa mi zastavuje rozum. Nie je ničím neobvyklým, ak v Slovenskom raji stretnem turistky v topánočkách, ktoré skôr pripomínajú lodičky, než turistickú obuv – alebo pánov v lacných sandáloch, ktoré sotva držia okolo členkov. Osobitnou kategóriou sú návštevníci Tatier, ktorí majú okolo pása malú taštičku, obsahujúcu všetko vybavenie – a oblečení sú v krátkych nohaviciach, tenučkom tričku … a botaskách. Akoby vopred predpokladali, že počas túry sa nemôže nič stať, nemôže sa zmeniť počasie, proste všetko musí byť ideálne – pretože teraz sú v Tatrách práve oni …

Raz som bol na skupinovej túre, a odvtedy som povedal – nikdy viac. Ani vtedy, keby mi ponúkli bezplatný pobyt v Himalájach. Väčšina účastníkov nemala pri sebe vôbec nič, tí “ predvídavejší “ mali okolo pása pláštenku a ja s kolegom sme vyvolávali salvy smiechu, lebo sme teperili na chrbte batohy s vybavením, ktoré sme pokladali za nevyhnutné. Vraj … kto by sa s tým ťahal … poznamenal posmešne jeden z účastníkov.

Hovorí sa, že kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie … asi tam niekde v oblakoch je niekto, komu sa neveľmi páčilo, ako sa ostatní z nás smejú a tak sa rozhodol, že im to primerane okorení …

Trasa, ktorou sme sa vtedy vybrali, patrili medzi náročnejšie. Mala asi tridsať kilometrov, odhadovali sme, že do cieľa prídeme za nejakých sedem-osem hodín, s prestávkami maximálne desať hodín. Trasu tvorilo krátke, ale náročné stúpanie, potom stredný úsek, vedúci obvykle po kamenných chodníkoch, občas prechádzajúcich lesom a nakoniec nás čakalo prudké klesanie ku chate, kde sme mali prespať. Naši “ šikovnejší “ kolegovia si nechali svoje veci rovno previezť do chaty autom, aby sa s nimi nemuseli vláčiť po horách.

S odstupom času si hovorím, že najväčšiu chybu sme spravili my dvaja s kolegom. Keď sme videli, ako sú ostatní nepripravení na dohodnutú túru, mali sme sa vrátiť, alebo ísť samostatne – bez nich. Boli by sme si ušetrili kopu stresu.

Prvá časť trasy prebehla pokojne. Stúpanie všetci zvládli, horšie to bolo s utíšením smädu, pretože nápoje sme mali len my dvaja s kolegom, ostatní sa spoliehali na studničku, ktorá mala byť na vrchole stúpania. Mala … ale nebola. Presnejšie sme ju nenašli. Prišla prvá hádka, v ktorej ktosi z účastníkov navrhol, aby sme sa rozdelili o nápoje, ktoré sme si niesli s kolegom, a to by malo stačiť, kým  absolvujeme stredný úsek, a prídeme k ďalšej studničke. Súdiac podľa skúsenosti, že sme ani prvú nenašli, a túru sme neorganizovali – odmietli sme. Naopak sme navrhli, aby sa všetci otočili späť a vrátili do miesta, odkiaľ sme vyrazili. My sme boli s kolegom rozhodnutí pokračovať, keďže sme boli dostatočne vybavení a teda sme nemali dôvod na návrat. Traja sa vrátili, ostatní nám vynadali do sebcov a rozhodli sa pokračovať v túre.

Hovorili mi, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch … od toho času hovorím, že nešťastie chodí po horách, keď tam prídu – ľudia.

V polovici trasy sa začalo meniť počasie – najprv začalo fúkať, neskôr prišli mraky a samozrejme sa aj mierne zotmelo, ako pred dažďom. Hľadanie úkrytu bolo problematické, pretože naokolo boli len nízke kríky, a potom už len kamene … kamene a kamene. Trochu obďaleč sa črtal lesný porast, ale keď sme k nemu prišli, našli sme len dva stromy, akúsi preliačinu a zase – kamene. To už pršalo a začínalo sa v diaľke aj blýskať. Bolo jasné, že budeme mať adrenalínový zážitok, ak nenájdeme vhodný úkryt. Naspäť bolo rovnako ďaleko, ako do cieľa … a pokračovanie v ceste nepripadalo do úvahy.

Po desiatich minútach pochodu v hustom daždi sme narazili na akúsi skalu so štrbinou, pri ktorej sa krčil malý lesík – niekoľko smrekov, trochu trávy, proste nič extra … ale už bolo jasné, že kým sa nepreženie hrmavica, pokračovanie v ceste by bolo lotériou, kde by bol každého vkladom – vlastné zdravie či život.

A začalo to, čo sa dalo čakať – hádka. Hádka o to, kto a ako sa pred pľušťou a hrmavicou skryje. Stromy nejaký nepremokavý úkryt neposkytovali, štrbina v skale sa nejavila bezpečne … takže, keď sme s kolegom vytiahli malý stan pre dvoch a začali ho skladať, začali pribúdať zlostné, priam nenávistné pohľady. Akoby sme mohli za to, že niekto sa vyberie na horskú túru tak, akoby sa išiel prejsť po dunajskom korze. Vytiahli sme síce aj nepremokavú celtu, no bolo jasné, že neposkytne ani len chabý úkryt pre viac, než jedného … maximálne dvoch ľudí. A nás bolo sedemnásť … takže začali znova padať návrhy rôzneho druhu, napríklad – malo by sa losovať, kto bude v stane, lebo je to nefér … keď vy dvaja … alebo do stanu by mali ísť tí najstarší (pritom najstarší bol od nás o čosi viac ako rok popredu) … ani hustý dážď nedokázal utlmiť zlostné reakcie niektorých “ turistov „. A keď sme povedali, aby si všetci vypli mobily, lebo blesky už začínali šľahať nebezpečne blízko, skoro sa strhla bitka … vtedy som poznal zmysel slov – človek človeku vlkom …

Hrmavica trvala čosi vyše dvoch hodín. Všetci poriadne zmokli, a nasucho sme neobišli ani my, pretože stan bol predsa len príliš ľahký … našťastie, mali sme v batohu zabalené náhradné oblečenie a obuv, a to odolalo aj vlhkosti, keďže sme sa poistili nepremokavým balením. Pri prezliekaní do suchého sme si vychutnali ďalšie nenávistné pohľady, ktorých navyše pribudlo po príchode k miestu, kde mala byť ďalšia studnička … a samozrejme nebola. Vtedy sa naplno potvrdilo, že naša opatrnosť a údajné sebectvo v otázke nápojov boli namieste …

Túra skončila po štrnástich hodinách, zlatým klincom príchodu do cieľa bola hromadná škriepka, dva podvrtnuté členky, neskôr ešte tri či štyri zápaly pľúc a … ako to už býva, niekoľko kamarátstiev sa stalo minulosťou. Univerzálna vina bola hodená na mňa a kolegu, lebo sme sa nechceli podeliť o tie “ sprostosti „, čo sme “ ako hlupáci “ vliekli na chrbte. Ešte po týždni sa ozvali dvaja ukrivdení, ktorí od nás chceli údajnú náhradu škody, lebo počas búrky nevypli mobily a neskôr ich už nevedeli zapnúť … nevedno, z akých dôvodov. Asi aj búrka bola naša vina.

Takže … ako v horách prežiť ? Univerzálny návod neexistuje, ale šťastie praje pripraveným. Takže – niekoľko mojich zásad na úvod tohoto seriálu.

Predovšetkým – nikdy nechoďte na túru do vysokohorského prostredia s ľuďmi, ktorých nepoznáte, alebo nie sú vybavení primeraným spôsobom. Štandardne so sebou nosím na túry veci v nepremokavom vaku (je síce pomerne drahý, a aj on premokne, ak miera zrážok prekročí únosnú hranicu, ale vyplatí sa), pričom náhradné oblečenie a obuv je osobitne zabalené v nepremokavom vreci. K oblečeniu navyše prikladám jeden nabitý mobil navyše, žiadny smartfón, ale úplne primitívny kus plastu s klávesnicou, pretože na rozdiel od smartfónov má vyššiu citlivosť a zachytí signál aj tam, kde podľa smartfónu nie je. K vaku nosím pripnutý malý a ľahký stan, kúpil som ho z výpredaja vojenského materiálu, a samozrejme aj kryciu celtovinu. Obliekam sa obvykle do dvojdielnych nohavíc so zipsom – určite ich poznáte, spodná časť nohavíc sa dá v prípade horúceho počasia odopnúť, flanelovú košeľu, vo vaku mám vždy pribalenú ľahkú vetrovku. Šatka alebo šiltovka na hlave nikdy nezaškodí, horské slniečko vie byť pekná beštia, aj keď zdanlivo nepáli. Pri zimnej túre rozhodne doporučujem aj slnečné okuliare, kto už vyskúšal snežnú slepotu, vie veľmi dobre, o čom hovorím. Nemal by chýbať ani zapaľovač, nožík (nie kadejaké skladacie hračky, ale s pevnou rukoväťou), jednoduchý kompas, čelovka pre prípad, že sa náhle zotmie. Iste, mnohí ľudia majú so sebou smartfóny s navigáciami, ale málokto myslí na situáciu, ak sa baterka vybije … čo potom. Vždy si pribalím aj vytlačenú mapu lokality, kam idem. Nosím so sebou aj rezervný zdroj, ktorý dokáže dobiť smartfón a zároveň poslúži ako baterka, ale nie každý je ochotný investovať nemalú sumu do kvalitnej vecičky tohoto druhu, pretože tie čínske nestoja za veľa.

Jedlo a nápoje … keď vidím turistov s rôznymi colami, chce sa mi plakať. Pijú ako dostihové kone po pretekoch a aj tak sú stále smädní. Mám odskúšaný nesladený čaj, prípadne minerálky bez príchutí. Vždy mám so sebou aj tabletky na čistenie vody, pre prípad núdze. Ako rezervu energie využívam známe sójové tyčinky, také žlté válčeky, určite ich poznáte. Vôbec mi to nechutí, zdá sa to presladené, ale v núdzi to robí doslova divy.

Na úplný záver som si nechal obuv. Náhradnú tvoria obvykle kvalitnejšie botasky, najmä z priestorových dôvodov. Hlavnou obuvou sú pevné topánky, ktoré majú hrubú a členitú podrážku, žiadne lepeniny, ale poctivo šité. Mám aj turistické sandále, za ktoré som kedysi vyhodil priam nekresťanskú sumu, ale obul som ich asi dvakrát. Niet totiž väčšej radosti, ako zakopnutie prstami o kameň – v sandáloch :))) … topánky šnurovacie, žiadne módne suché zipsy a iné sprostosti.

Čo dodať ? Hádam – príjemné zážitky v prírode, bez nepríjemných návratov na nosidlách záchranárov …