O Slovensku

Charakter únie najlepšie ilustruje vystupovanie J.C.Junckera a M.Schulza. Nič nie je lepším dôkazom o tom, že únia nie je vôbec tým projektom, ktorý zaručí demokraciu a prosperitu národom členských krajín. Práve naopak, ľudia ako Juncker a Schulz uznávajú práva národov len vtedy, ak sú v súlade s ich predstavami. Pokiaľ to tak nie je, chovajú sa istým spôsobom ako feudálni páni, ktorí dávajú ľudu šancu na zmenu rozhodnutia, kým ho naozaj nezmení … akurát neposkytujú za týmto účelom bezplatný pobyt v hladomorni alebo mučiarni.

Kto chce prosperujúce Slovensko (pretože referendum v Británii nie je slovenskou témou), mal by v prvom rade riešiť problémy tejto krajiny, ktorých je neúrekom. A hlavne, mal by hľadať cestu, ako budú tento štát riadiť zodpovední ľudia, nesúci plnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia, ľudia, ktorí sú a vždy budú v prvom rade – vlastenci.

Členstvo v únii by sme mali brať skôr ako členstvo v tenisovom klube. Zahráme si medzi sebou, pokeciame pri pivku po zápase, ak môžeme – navzájom si pomôžeme, ale rozhodne na tom nebudeme stavať rozhodnutie, čo budeme s rodinou – večerať. Do toho nikoho – nič. Kamaráti byť môžeme, ale nech si každý uprace pred vlastným prahom a platí vlastné dlhy – z vlastného vrecka. Obchodovať môžeme medzi sebou aj bez toho, aby sme sa podriaďovali armáde úradníkov kdesi ďaleko … ktorí sú odtrhnutí od reálneho života, väčšina z nich nikdy neprivoňala k poctivej práci a mnohí ani netušia, o čom vlastne rozhodujú. Slúžia každému režimu a človeku, ktorý dobre zaplatí.

Bez eurofondov naša krajina neprežije, opakujú politické špičky a maloverní medzi nami. Hm … a čo sa tak zamyslieť nad tým, prečo sme prežili, keď sme eurofondy nemali ? Alebo nad tým, kde končia naše dane, ak existujeme len zásluhou eurofondov ?

A mali by sme sa zamyslieť aj nad príčinami  „urazenej hrdosti “ zástupcov zakladajúcich krajín eurospolku, ktorí zlostne žiadajú, aby Londýn naplnil výsledok referenda, keď ho už pripustil v takej otázke, ako je členstvo v únii. Z nejedného smeru zaznievajú tvrdenia, že referendum nie je vhodným nástrojom na riešenie určitých otázok, či problémov … a zaznievajú od ľudí, ktorí ho ešte donedávna pasovali za najvyšší, alebo jeden z najvyšších nástrojov demokracie.

Skúsme si spomenúť, ako sa napríklad Berlín staval k slovenskému odmietnutiu eurovalu, škótskemu referendu, alebo referendu na Kryme … či práve dnes k neúspechu v britskom referende. Správanie A.Merkelovej jasne dokazuje, že ľudové hlasovanie uznáva len v prípadoch, kde je jasný výsledok, napĺňajúci jej (teda nemecké) záujmy. Ináč – nie, a v žiadnom prípade. Potom by sme však mali prestať hovoriť o demokracii, a hovorme rovno o

D I K T A T Ú R E

Skúsme sa zamyslieť, ako by kedysi pohoršene reagoval “ demokratický “ Západ, ak by Kremeľ v rámci východného bloku zasahoval do vnútorných záležitostí krajín tak, ako to dnes robí Brusel, pod taktovkou Berlína a v pozadí stojaceho Paríža. Skúsme si pripomenúť, že svojho času práve francúzsky prezident Ch. de Gaulle povedal, že nechce žiť v Európe, riadenej Nemeckom.

Všetko nasvedčuje tomu, že stredná a východná Európa zachránili zásluhou rozpadu východného bloku niekdajšie EHS a jeho nástupcu EÚ pred podobným osudom. Pred krachom … ale len dočasne, pretože nie nadarmo sa hovorí, že kde nič nie je, tam ani smrť – neberie. Otázkou je, akú cenu za túto samovražednú misiu nakoniec krajiny bývalého východného bloku zaplatia. Je rovnako zaujímavé, že politikom, ktorým kedysi vadilo správanie Kremľa k ich krajinám – teda ako ku ďalšej zväzovej republike v rámci niekdajšieho ZSSR – nevadí niečo podobné v podaní Bruselu. Možno preto, že v skutočnosti im to nevadilo ani vtedy, len im prekážala nedostupnosť – koryta.

Ináč, členstvo v akomkoľvek spolku, ktorý je založený na myšlienkach konfrontácie či dokonca otvoreného boja s Ruskom, je skôr samovražedným dobrodružstvom … než predpokladom prosperity.

Často sa hovorí o potrebe reforiem únie. Je to len rečnícke cvičenie, pretože aj dom môžete rekonštruovať len vtedy, ak má dobré základy. A únia dobré základy nemá. A nikdy ich nemala, pretože nie je schopná napĺňať idey, o ktorých často hovorí, že sú jej základom. Skôr ich využíva len vtedy, ak sa to hodí jej zakladateľom …

Potrebuje sa Európa zjednotiť, aby krajiny mohli spolupracovať a prosperovať ? Nepotrebuje. Zjednotený kontinent potrebujú len ľudia, bažiaci po neobmedzenej moci. Práve to je jeden z dôvodov, prečo je únia v stálom konflikte s Ruskom. Moskva sa nikdy nepodriadi diktátu, či už berlínskemu, alebo bruselskému. Môže prísť obdobie, kedy bude Kremeľ ľahšie ovplyvniteľný (ako za čias Jeľcina), ale nikdy nepotrvá dlho. Nenávisť európskych politikov voči súčasnému obyvateľovi Kremľa, teda Putinovi, nie je založená na tom, že porušuje akési demokratické princípy (však oni robia presne to isté, len v inom háve). Nenávidia ho, lebo na rozdiel od nich má oveľa viac nezávislosti a slobody pri rozhodovaní. Disponuje tým, o čom oni môžu len snívať – prakticky neobmedzenou mocou. A tak, ako sa kedysi vysporiadal Ľudovít XIV. s francúzskou šľachtou a určil jej druhé miesto za sebou, niečo podobné urobil aj Putin s oligarchami v Rusku.

Tak v Rusku, ako aj v európskom “ dome “ platí jediné – kto nie je s nami, nebude – vôbec. A preto nie je možné reformovať úniu – už základy sú prežraté hnilobou.