O Slovensku

Podľa redaktora SME Schutza je (citujem z dnešného vydania denníka SME) Úchylný Danko zrelý na odvolanie …

Nebudem sa venovať celé výplodu treťotriedneho žurnalistu, ktorý ešte pred istým časom čosi hovoril o odchode z denníka SME, ak sa zmenia majitelia. Iní odišli, on zostal … takže to o niečom svedčí.

Isté však je, že nerozumie významu slov, ktoré používa a pravidelne využíva na manipulovanie s verejnou mienkou. Ani netuší, čo znamenajú slová a slovné spojenia ako – sloboda prejavu, autoritatívny politik/režim, alebo násilie. Zrejme to bude tým, čo kedysi konštatoval môj bývalý profesor, ktorý konštatoval – funkcia alebo vyššie vzdelanie nedávajú záruku, že diskutujete so vzdelaným či inteligentným človekom.

Povedal to v čase, keď sa začali voliči triediť podľa vzdelania, a tí, čo volili inak, ako si predstavovali vtedajší mocipáni (alebo osadenstvo denníka SME) boli zákonite menej vzdelaní, menej inteligentní a podobne.

Takže, dovolím si touto cestou vysvetliť pojmy, ktorým škrabáci (nechcem urážať termín novinár) zo SME nerozumejú, hoci som si istý, že ani nechcú rozumieť – však koho chlieb ješ, toho pesničku spievaš … nie ?

Sloboda prejavu končí tam, kde niekto svojimi výrokmi zasahuje do práv iných. Ak poslanec na pôde parlamentu verejne vykrikuje, že niekto je zlodej, dopúšťa sa trestného činu, ak to nevie podložiť dôkazmi.

Násilie má nielen fyzickú, ale aj verbálnu formu. Ak niekto neustále verbálne útočí na konkrétnu osobu, ponižuje ju svojimi výrokmi, zasahuje do jej súkromia, pričom nikdy !!! svoje tvrdenia nepodloží dôkazmi, je to tiež forma násilia – niekedy je napríklad definovaná ako šikanovanie.

Ľudia, ktorým denník SME a jeho osadenstvo tak ochotne leštia kľučky, nevedia preukázať a podložiť dôkazmi to, čo opakovane tvrdia. Známosť, či spoločná minulosť (spoločné štúdiá alebo podnikanie) ešte nie sú dôkazom, že niekto sa podieľa na porušovaní zákona zo strany svojich bývalých partnerov či kamarátov. Tým skôr, že sú to ľudia, ktorí sa napríklad v prípade I.Lexu po svojich vzletných rečiach zmohli len na rast výdavkov štátu v súvislosti s neúspešnými súdnymi spormi a žalobami … a podobne dopadli v opakovaných prípadoch aj napríklad so Š.Harabinom. V prípade V.Mečiara sa nezmohli na viac, ako bolo rozbitie vchodových dverí a teatrálne predvedenie na výsluch, ktoré nikam neviedlo, a to ani napriek tomu, že neustále skúšali vyťahovať nové a nové veci. Koľko peňazí nám takto vyhodili von oknom ? Iste, však z ich vrecka krv netiekla … tak prečo si neurobiť propagandu za cudzie púeniaze. Ale výsledok bol nulový, a zďaleka neboli jediným problémom len amnestie, ktoré Mečiar udelil.

Ak by som bol na mieste Danka, urobil by som to isté. Zastavil rokovanie, ktoré bolo doslova hanebné, a ničilo aj ten zbytok úcty, ktorý ešte parlament požíva v očiach voličov.

Nie je to o autoritárnom správaní , ako sa snaží podsúvať Schutz. Je to o forme, je to o úcte k voličovi, ktorý financuje činnosť parlamentu, znáša výdavky spojené s honosnými platmi poslancov (a nezaslúženými, pretože čo zákon, to sprostosť), je to o podstate samotnej ustanovizne, ktorá by mala byť majákom spoločnosti v slušnosti, úcte a zodpovednosti. Dnes však parlament viac pripomína cirkus, než to, čím by naozaj mal byť.

Práve v parlamente by malo platiť všetko a do posledného písmenka. Ak má niekto za nechtami, treba to nielen hovoriť, ale aj dokázať. A pokiaľ sa jeho vina dokáže, treba v súlade s tým aj konať.

Avšak v niektorých neschopných dušičkách ešte stále prežívajú praktiky 50.rokov. Samozrejme, len vo vzťahu k tým, čo sú úspešnejší. Vo vzťahu k sebe požadujú všetko, čo iným upierajú. Najradšej by dnes na kohokoľvek hodili špinu, a zajtra by ho zbavili všetkého – funkcie, majetku, slobody … o tomto boli 50.roky. A nesmieme pripustiť, aby sa vrátili.  Nesmieme dovoliť, aby nám ich praktiky vnucovali tí, ktorí by mali byť svetlom pravdy – novinári.

V súčasnosti však môžeme konštatovať jediné – ak chceme, aby Slovensko prosperovalo, musíme ho očistiť hlavne v štátnej a verejnej správe. A vôbec sa to netýka len strany R.Fica, pretože dnes máme riadenie štátu a verejných záležitostí doslova preplnené gerontokratmi, ktorí už dávno nie sú schopní ničoho iného, len zaberania miesta, na ktoré nemajú schopnosti – ani vôľu. Do riadenia štátu nepatria ani komedianti …

A pokiaľ sa niečo v najbližšom čase nezmení, môžeme byť čoskoro na tom oveľa horšie. Extrémizmus nepovstáva zo spokojnosti, ale naopak – zo zúfalstva ľudí. Zúfalstva ľudí nad činmi tých, ktorých živia svojimi daňami …