O Slovensku

Asi málokto vie pochopiť tvrdohlavý nátlak nemeckej kancelárky na členské krajiny únie v súvislosti s utečencami. No, kto si myslí, že všetko je o jej zmysle pre ľudskosť a súcite, veľmi sa mýli. Skutočnosť je úplne iná …

A.Merkel vie veľmi dobre, že jej obdobie v čele Nemecka sa pomaly a iste kráti. Pribúdajú jej nielen roky, ale hlavne oponenti … a samozrejme aj konkurencia, ktorá by rada obsadila jej post. A snom každého politika, nemeckú kancelárku nevynímajúc, je zanechanie odkazu, ktorý by prežil generácie – ľudovo povedané, každý sa chce zapísať nielen do análov administratívy, ale hlavne – do histórie. Niečím, na čo nikdy ľudia nezabudnú.

Humánnosť je nepochybne ušľachtilá. Ale ako všetko vo svete ľudí, ak prestane byť pod kontrolou, veľmi ľahko sa môže stať nočnou morou. Niečím podobným, ako sú dnes pre kancelárku práve utečenci. Na začiatku totiž nepremyslene vypustila z úst slová, ktoré sa ťažko berú späť – pretože sa rozleteli do sveta. Výsledkom je doslova záplava utečencov, ktorá sa vymyká spod kontroly, a prudko dvíha výdavky v nemeckom rozpočte. Nie je totiž žiadnym tajomstvom, že drvivá väčšina utečencov nechce skončiť nikde inde, ako práve v Nemecku a čo je ešte horšie – málokto z nich uvažuje o návrate do vlastnej domoviny.

Kancelárka navyše podcenila aj vlastný národ. Pretože niekomu dočasne pomôcť, alebo mať niekoho dlhodobo (možno navždy) na krku – to sú rôzne veci.

Rovnako podcenila aj rôzne skupiny extrémistov, ktoré za výdatnej pomoci “ demokratického Západu “ rozpútali vo vlastných krajinách občianske vojny. Kedysi jeden politik (prepáčte, ale naozaj si už nepamätám, kto to bol) povedal, že najväčšou chybou je zvrhnutie diktátora – bez náhrady. Vždy to vedie len ku chaosu a nekontrolovateľnému násiliu. Situácia na Blízkom východe jeho slová jednoznačne potvrdzuje. Zvrhnutie Kaddáfího, či oslabenie pozície Assada (a to už nechcem spomínať prípad Iraku a S.Husajna) prinieslo množstvo problémov, ľudských tragédií a riešenie – je v nedohľadne. Ani prijatie utečencov nie je riešením, tým skôr, že aj samotná Európa sedí na sude pušného prachu s horiacim knôtom, na ktorom svieti nápis – Ukrajina. Aj tu sú korene neochoty krajín V4 k akémukoľvek kroku, súvisiacemu s prijatím utečencov.

Nemecká kancelárka dokázala niečo, čo je naozaj málokedy vídané. Vlastnou politikou sa zatlačila k múru, pričom nemá veľa možností, ako uniknúť. Nemecko sa dodnes nevysporiadalo s nákladmi na zjednotenie krajiny (a čoraz viac Nemcov si myslí, že to bola chyba – aspoň v spôsobe, akým k zjednoteniu došlo), výdavky pomaly a isto rastú, a rovnako rastie aj niečo, čo nemá nikto v obľube – popularita rôznych extrémistov. Vyplýva hlavne zo skutočnosti, že extrémne sily, ktoré vyvolali a udržiavajú konflikty na Blízkom východe, veľmi rýchlo pochopili, ako ľahko sa dá preniesť vojna na územie svojich “ odvekých “ nepriateľov – napríklad do Európy.

Stačí prinútiť davy ľudí, aby sa dali na zbesilý útek a medzi nich “ primiešať “ vlastných stúpencov, ktorí už vedia, čo a kde majú vykonať.

Výsledok ? Starý kontinent čelí zásluhou nepremyslenej politiky, na ktorej nemá zďaleka len podiel nemecká kancelárka, nielen záplave utečencov, ale aj množstvu násilných útokov, aké nikdy predtým nepoznal. Medzi zúfalými utečencami nie je o nič viac lotrov, ako v ktorejkoľvek bežnej spoločnosti, ale problémom je, že sú oveľa nebezpečnejší. Ich skutky sú motivované fanatizmom, ktorý s islamom nemá vôbec nič spoločné (okrem pokriku “ Alah je večný „), a ktorý im umožňuje vykonať čokoľvek, bez ohľadu na to, aký bude ich vlastný osud.

Pretože, a to treba otvorene priznať, súčasná moderná (nielen európska) spoločnosť je príliš rozmaznaná, doslova slabošská. Neočakáva, že niekto je schopný za myšlienku, ktorú si osvojil, bez problémov obetovať nielen životy iných, ale aj ten svoj – vlastný. V politike krajín, združených v NATO, sa akosi zakorenil spôsob boja, založený na princípe – bojovať na cudzom území, obetovať cudzie životy. A nie je to otázka členstva v NATO, či posledných rokov – kto pozná dianie v posledných desiatkach rokov (dalo by sa skôr konštatovať, že v posledných troch storočiach) vie veľmi dobre, že národom na starom kontinente bola myšlienka sebaobetovania v spoločnom záujme (politickom, náboženskom) – cudzia. Až na ojedinelé výnimky, medzi ktoré patrí – napríklad aj ruský národ.

Pretože pre Rusa znamená slovo “ vlasť “ niečo úplne iné, ako pre príslušníkov národov z iných končín Európy, najmä západnej, a žiaľ – v poslednom čase aj strednej a východnej časti kontinentu.

Rus bude vždy a všade v prvom rade – Rusom, a nikdy by sa “ nezhovädil “ tvrdením – ja som Európan. Z jeho postoja k vlasti vyplýva aj to, čo je pre jej prospech ochotný obetovať. A podobne uvažujú aj tí, ktorých dnes máme zaradených v kategórii – extrémisti a teroristi. Akurát konajú v mene prekrútených myšlienok, často pod vplyvom rôznych omamných látok, a vlastne neraz možno ani nevedia – prečo.

Nespomínajúc ešte jednu, zdanlivo bezvýznamnú maličkosť. V modernej civilizácii (fuj, ako hnusne to znie) sa obvykle berie napríklad humanita ako istá forma potvrdenia spoločenského postavenia, akási súčasť “ honoru „. Málokto sa ľudsky prejaví bez toho, aby očakával určitý prospech – keď už nič iné, tak aspoň verejný potlesk v štýle – pozrite, on rozdáva a pomáha. Medzi pár moslimami, ktorých poznám, je vzájomná pomoc úplnou samozrejmosťou. Ba dokážu pomáhať nielen nezištne, ale dokonca – hocikomu, aj cudziemu človeku. Nie je žiadnou výnimkou, že bezdomovca nielen nakŕmia, ale aj ošatia, prípadne inak pomôžu. A nepotrebujú s tým behať na “ svetlo sveta „.

Spomenul som len pár maličkostí, ktoré nemecká kancelárka podcenila … no napriek tomu sú veľmi významné.

Sú významné preto, lebo zasiahnu aj do našej budúcnosti. Nátlak nemeckej kancelárky na rozdeľovanie utečencov je motivovaný zistením, že nemá prostriedky, ktorými by bolo možné ukončiť konflikty na Blízkom východe, a už vôbec nie na to, aby sa utečenci následne vrátili späť. Bolo by však politickou katastrofou pre stranu nemeckej kancelárky, ak by utečenci ostali na ťarchu Nemecku. Jej kariéra vo vrcholnej funkcii sa chýli ku koncu, ale určite nechce odchádzať s vedomím, že potopila vlastnú stranu. Problémom je, že už dávnejšie stratila kredit, ktorý kedysi (možno oprávnene) mala v očiach nielen európskych politikov. Jej dnešná situácia veľmi pripomína situáciu, v ktorej sa ocitol kedysi Napoleon po španielskom “ dobrodružstve „. Dokázal síce krajinu obsadiť, ale len za cenu veľkých obetí a navyše jeho nepriatelia zásluhou španielskeho problému pochopili, že nie je – neporaziteľný. A bol to nakoniec prvý krok k jeho pádu.

V tejto súvislosti odskočím trochu k inej téme – voľbe nového šéfa OSN. Možno niekoho šokoval posledný vývoj v prípravných voľbách, keď slovenský minister zahraničia (naozaj prekvapujúco ?) skončil na druhom mieste, ale … možno by pomohlo, ak by sme sa na veci pozerali trochu z iného uhla. OSN je síce momentálne skôr symbolická organizácia, než naozaj vplyvná … ale na Blízkom východe či Ukrajine by mohla zohrať významnú úlohu.

Avšak len za predpokladu, že sa na jej čelo dostane politik, ktorý bude nielen tvárou organizácie bez reálneho vplyvu, ale aj dostatočne rešpektovaný – a to naprieč krajinami, bez ohľadu na to, na akej strane “ tábora “ stoja. Dnes je už totiž jasné, že bez aktívnej spolupráce s Kremľom sa otázky Blízkeho východu a Ukrajiny budú veľmi ťažko riešiť, ak vôbec budú riešiteľné. Rovnako je jasné, že čím dlhšie budú trvať nepokoje v spomínaných oblastiach, tým väčšie je riziko ich rozšírenia. A základom pre budúce riešenie a nastolenie pokoja je nájdenie prostredníka, ktorého budú dostatočne rešpektovať všetky strany, a nebudú padať neustále obvinenia, že niektorej z nich dáva viac sluchu, ako tým ostatným. Môže byť týmto prostredníkom práve M.Lajčák ? Môže … pochádza z malej, stredoeurópskej krajiny, a jeho voľba by zavrela na čas ústa nespokojencom, ktorí tvrdia, že stredná a východná Európa nemá žiadne slovo. Študoval v Moskve, takže má isté zázemie aj v Rusku. Zvládol situáciu na nepokojnom Balkáne. A napriek všetkému, čo mu mnohí vytýkajú, snaží sa držať v strede, neprikláňať sa ani na jednu stranu, čo je základnou vlastnosťou dobrého diplomata. Iste, nie vždy sa mu to darí … ale aj neúspechy patria ku kariére diplomata, či vrcholového politika.

Má vlastne len jeden podstatný nedostatok – nedostatok podpory z vlastnej krajiny, pretože sme jeden z mála národov, ktorý sa viac raduje z neúspechu (hoci na konto národa) – ako z úspechu. A možno aj to bude hlavnou príčinou, ak neuspeje.

Zhrnuté a podčiarknuté – A.Merkel musí dosiahnuť, aby všetky európske krajiny prijali isté množstvo utečencov a tak odľahčili Nemecku. No, a čo je ešte ťažšie, musí dosiahnuť upokojenie situácie v rozbúrených regiónoch, stabilizáciu krajín a nájsť spôsob, ako neskôr vrátiť utečencov tam, odkiaľ prišli. Dve (prakticky) nesplniteľné úlohy … pričom aj v prípade ich splnenia sa nebude hovoriť o víťazstve, ale len o odchode na politický dôchodok – so cťou. Takto asi skončiť – nechcela.