O Slovensku

Jedna z nemenných zásad právnikov znie – nedávaj na súdnom pojednávaní otázky, na ktoré nepoznáš odpovede … ak by sme túto zásadu previedli do prostredia médií, mohla by znieť takto – nekop do ležiacich na zemi, nikdy nevieš, či raz nebudeš na zemi ležať … aj ty.

Roky ba desaťročia zarábali médiá na úchylnej praxi parazitovania pri tragédiách … roky zarábali na tom, že bezohľadne zasahovali do súkromia iných, v mene akéhosi práva verejnosti na informácie. Nuž neviem, či verejnosť má právo na informáciu o tom, ako niekoho pochovajú, kto tam príde alebo nepríde … či na fotografie z niečoho tak ojedinelého, slávnostného a čisto osobného, čím je napríklad vstup do manželstva. Za seba poviem toľko, že človeka, ktorý zarába na zasahovaní do súkromia iných, pokladám za duševne chorého.

Isté však je, že nedávno si niektoré denníky, najmä podporujúce súčasnú opozíciu, pekne napľuli do vlastnej polievky. Zrazu objavili charakter a morálku, keď sa (určite nie náhodou) objavilo video z nehody D.Lipšica. Zrazu začali tvrdiť (v rozpore s tým, čo svojho času tvrdili v prípade R.Procházku), že aj keby bolo pravdou tvrdenie o platení bez dokladu istej hudobnej skupine, ktorá vystupovala na imitácii občianskych protestov pred komplexom Bonaparte, tak nie je vinníkom ten, čo platil bez dokladu, ale naopak ten – čo platbu bez dokladu prijal. Samozrejme, túto formu ihneď prevzali aj mnohí diskutéri, najmä na portáli denníka SME, kde sa pravda tvorí a nehľadá.

Iste, aj ja pokladám za špinavosť, že niekto poslal médiám videozáznam nehody D.Lipšica. Avšak stojí za zamyslenie, prečo médiá, ktoré ihneď začali kričať o nechutnej forme hyenizmu, najprv toto video zverejnili, respektíve zverejnili odkazy na lokalitu, kde sa dalo zhliadnuť. Všetko česť a úcta profesionalite portálu Trend.sk, ktorý síce o obsahu videozáznamu podal stručnú informáciu, ale neznížil sa k jeho uverejneniu.

Opäť sa potvrdilo, že najviac o charaktere a morálke píšu tí, čo sami nič podobné ani nepoznajú. Pochybujem, že vôbec poznajú význam slova, ktoré tak často perom či ústami omieľajú.

Možno by sa mali konečne zaviesť jasné pravidlá, určujúce rozsah uplatnenia práva na informácie. Nemám nič proti tomu, aby médiá písali o niekoho práci, jej výsledkoch (alebo aj následkoch), hlavne vtedy, ak daná osoba nakladá napríklad s verejnými financiami. Ale nevidím žiadny dôvod, aby nejaký úchyl beztrestne visel niekde na plote, a nakrúcal video či fotil čisto súkromných podujatí a ešte na tom aj zarábal. Tento spôsob “ podnikania “ by mal riešiť Trestný zákon.

Minimálne by to pomohlo k vyčisteniu mediálneho trhu, a skvalitneniu obsahu, ktorý sa ponúka verejnosti. Skončilo by odpútavanie pozornosti od dôležitých udalostí rôznymi kľučkami, ako napríklad meraním sukní, skúmaním zmien počtu a veku milencov či mileniek, alebo čímkoľvek iným. Pretože môžeme na rovinu priznať, aká je hodnota informácií napr. vo večernom spravodajstve, kde vás niekto dve tretiny času zalieva potokmi krvi na celom svete, chvíľočku potrebnými informáciami a zostatok – reklamou na rôzny odpad. Či už v regáloch obchodov, alebo upútavkami na “ film týždňa „, kde sa leje krv a lietajú odkopnuté hlavy.

Raz ktosi navrhol, že by mohla existovať aj súťaž “ O magora týždňa “ … kamoš Julo sa vtedy zasmial a povedal, že ani prvý diel by sa nepodarilo vyrobiť, toľko by bolo kandidátov.

Médiá si strelili opäť a nie prvý raz, gól do vlastnej brány. Opäť dokázali, že pravda je nepodstatná … opäť ukázali, že nezávislý novinár je na Slovensku rovnakou chimérou, ako lochneská príšera.

Televízia či tlačené médiá mali byť kedysi nositeľmi kultúry a informácií. Dnes počujete z úst primitívov úplne bežne rady typu – keď sa ti ten odpad nepáči, nekupuj televízor či noviny a máš pokoj. Len akosi nechápem, prečo sa niektorí neskôr sťažujú, že dostali po kotrbe železnou tyčou za pár eur, pričom autorom rany bol – sfetovaný odchovanec tejto kultúry …