O Slovensku

Ťahanica o slovíčka na tlačovej konferencii M.Kočnera, ku ktorej došlo s redaktormi, má svoje korene niekde tam, kde sa poskytovanie overených a preukázateľných informácií zmenilo na hrubý bulvár, založený na častom využívaní slova údajne … či slov možno, asi, s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote …

Kedysi dávno musel novinár tvrdo pracovať. Nielen hľadať informácie, zbierať ich, ale aj overovať ich pôvod, a potvrdzovať ich aj z iných zdrojov. Napísať článok bez overenia informácií, a hodiť bez primeraných dôkazov na niekoho obvinenia, to mohlo spôsobiť vážne problémy. Mohlo dôjsť k súdnym žalobám, sporom, náhradám škody … čo by až tak nevadilo, pretože neraz je aj negatívna referencia dobrou reklamou, ale … pri poctivej práci novinára sa nedajú denne produkovať bombastické titulky, ktoré zaujmú široké vrstvy obyvateľstva a dokážu aj primeraným spôsobom ovplyvniť jeho myslenie a rozhodovanie – napríklad pri voľbách.

Prečo by sa niekto namáhal so zbieraním a overovaním informácií, keď stačí pozbierať “ drby “ z ulice, narýchlo zbúchať článok niekde v kaviarni, a zabezpečiť sa vložením slov, ktoré sú akou-takou poistkou, ak by sa náhodou dotknuté osoby chceli brániť ? V prípade sporu sa jednoducho bude tvrdiť – my sme sa pýtali, netvrdili sme, že je to pravda … koho zaujíma, že aj tá verejne položená otázka (ktorá bola vlastne dômyselne skrytým tvrdením) zasiahla do života dotknutých osôb, pošpinila ich meno a povesť na verejnosti ? Však novinár nebude vysvetľovať priateľom, známym, rodine či obchodným partnerom, že na tom tvrdení (otázke) nie je ani máčny mak pravdy … blato už raz priletelo, a meno sa očistí ťažšie, než kabát.

Ukážkou, ako to funguje, bola slovná prestrelka medzi Kočnerom a redaktorom na tlačovej konferencii – redaktor tvrdohlavo tvrdil, že Kočner klamal, keď poprel podanie trestného oznámenia na D.Lipšica a G.Grendela, hoci Kočner jasne doložil – ako bolo trestné oznámenie podané – na neznámeho páchateľa. Redaktor argumentoval absurdným tvrdením – vedeli ste, na čo som sa vás pýtal. A keď mu Kočner oponoval, že otázky treba klásť presne, redaktor arogantne odpovedal, že sa vie pýtať presne. Zlatým klincom bol článok v SME, kde redaktor napriek tomu, čo zaznelo na tlačovej konferencii, zarputilo trval na svojom …

Médiá sa stali modernou formou zbojníckeho kyjaka, ktorý sa využíva podľa potreby. Keď sa pozorne pozrieme na obsah rôznych periodík, dá sa presne vidieť, v koho službách “ bojujú “ za slobodu a demokraciu. Niektoré zašli už tak ďaleko, že dokonale vyčistili svoj priestor od ľudí, ktorí s oficiálnou líniou (strany – politika stojacej-eho v pozadí) nesúhlasia. Články a diskusie sú dokonale sterilné, a k nepríjemným témam sa jednoducho diskusia ani neotvorí. Inde si predstavujú ako demokratické fórum názorov zriadenie blogov pre tých, ktorí sú pravidelne účastníkmi rozhovorov v článkoch redaktorov.

Bojujeme so spamom, vulgárnosťou v diskusiách a neprijateľnými vyjadreniami … znie obvyklá výhovorka. Iná výhovorka všetko zlé spája s anonymitou diskutérov. Všetko je – klamstvo …

Vulgárne príspevky či spam sa dajú pomerne jednoducho odfiltrovať, stačí na to priemerne zdatný správca. Kontá sa dajú zablokovať, a rovnako sa dá vyhnúť aj tomu, aby si niekto pre šírenie vulgarizmov či neprijateľných názorov zriadil viacero kont – opäť stačí priemerne zdatný správca. Anonymný diskutér či bloger je rovnaká fáma, ako objavenie archy zmluvy … niekde v horách. Na zabezpečenie (bezpečnej) anonymity treba znalosti na úrovni, akú nedosahuje možno 98% diskutujúcich či blogerov. Komu to stojí za námahu ? Nikomu. No niekto to môže využiť ako zámienku, aby obmedzil publikovanie názorov, ktoré nezapadajú do jeho plánov.

Verejná mienka sa manipuluje … a kto bude tvrdiť, že na stránkach denníka roky publikuje rôzne komentáre podľa šablóny – čo je z Ruska, od Fica a SMER-u – robí z presvedčenia, pričom píše objektívne – klame. Nehovoriac o tom, že väčšina týchto autorov (vrátane opačného garde) akoby náhodou zásadne chváli to, čo prichádza – z Bruselu, Londýna, či Bieleho domu. Poznáte ich aj podľa toho, že ak sa niekto vzoprie diktátu určitých, vyššie spomínaných kruhov, skončí s nálepkami nacionalistu, extrémistu …

Zúfalstvo nedostatku argumentov vedie k absurdným útokom … pekným príkladom bola agresívna otázka M.Tódovej na M.Kočnera v súvislosti s vratkami DPH a poskytnutím informácií poslancom NR SR. Opýtala sa, z čoho má Kočner strach … asi jej nikto nepovedal, že nemá klásť otázky, na ktoré sú nielen jasné odpovede, ale ešte aj autora otázky – zosmiešnia.

Daňové tajomstvo je jasne definované. Rovnako jasne sú definované aj oprávnené osoby, ktoré sa môžu s daňovým tajomstvom (teda informáciami, ktoré sem spadajú) oboznamovať. Nepatria sem ani poslanci NR SR, ani novinári. Oprávnené osoby definuje § 11 zákona č.563/2009 Z.z. V súvislosti s tým stačí nazrieť do Ústavy SR, ktorá jasne hovorí o tom, že nikoho nie je možné nútiť konať spôsobom, ktorý nevyžaduje zákon.

Na druhej strane má každý občan bez výnimky právo obrany proti akémukoľvek konaniu štátneho či verejného orgánu, ktoré by bolo v rozpore so zákonom. Súvisí s tým aj prekrútenie tvrdenie redaktorky M.Tódovej, ktorá (vedome ?) tvrdila, že sa Kočner listom vyhrážal Finančnej správe právnymi krokmi, ak poskytne údaje, spadajúce pod daňové tajomstvo, poslancom NR SR. Realita je však taká, že M.Kočner len uplatnil svoje zákonné právo a upozornil orgán štátnej správy, že zamýšľané konanie je v rozpore so zákonom a je zásahom do jeho práv. Konal spôsobom, ktorý je úplne bežný kdekoľvek vo svete. Konanie redaktorky by sa dalo chápať aj ako pokus o odvrátenie pozornosti – dosť neobratný.

Opäť absentovalo presné vyjadrovanie a pomenovanie faktov, opäť prevládla snaha o manipuláciu s verejnou mienkou. Podobný prístup má veľmi ďaleko od serióznej žurnalistiky … a neverím, že je dielom náhody.

A nakoniec sa divíme, ako vyzerá Slovensko a prečo voliči volia tak, ako nakoniec ukazujú výsledky volieb. Zlatým klincom absurdného prístupu je bleskové zverejnenie rôznych káuz, v ktorých figuroval M.Kočner. Akoby autori nepremýšľali nad tým, že podobný postup spôsobí viac škody, než prinesie osohu. Pretože – spomenúť napríklad kauzu Markíza a Gamatex, a nespomenúť pritom zvláštne vzťahy P.Ruska s niektorými partnermi (S.Pohanka) – je zavádzanie. Spomenúť kauzu Sasanka a nespomenúť, aký bol reálny podiel R.Sulíka – opäť zavádzanie. Ak si niekto účelovo vytiahne len časti rôznych škandálov, vždy dosiahne úplný opak toho, čo pôvodne zamýšľal. Akoby nemyslel na to, že dnes žijeme v dobe internetu a nie je ťažké, overiť si, ako sa veci naozaj majú.

Dlhé roky čítame a počúvame v m,édiách rôzne vyhlásenia politikov či novinárov o osobe M.Kočnera. Avšak za tie dlhé roky sme nevideli ani jedno-jediné právoplatné rozhodnutie, ktoré by potvrdilo ich výroky. A pritom sme tu mali rôzne vlády … ako je to možné ? Odpovede sú len dve – buď sú totálne neschopní, alebo klamú. Jedno horšie, ako druhé. Prečítal som si názor analytika M.Žitného a musím s ním súhlasiť. Len akosi neverím, že sa niečo zmení. Pretože politik potrebuje ministerstvo propagandy, ale oficiálne ho zriadiť nemôže – a tak má pre svoje potreby spriaznených autorov. A hlavne ich potrebuje – slovenský politik, keďže výsledky jeho práce sú hmatateľné len vtedy, keď sa zvyšujú – dane a poplatky.

Byť na mieste vlastníkov médií … kašlem na to, však im to v podstate vyhovuje, a búrka aj tak prehrmí.