O Slovensku

Nikdy nebolo mojím cieľom, aby som sa stal všeobecne uznávaným autorom. Volajú ma grafomanom – pretože obvykle pridám každý deň jeden príspevok do svojho blogu, alebo boli dni, keď som ich pridal aj tri … a boli týždne, kedy ani jeden. Hovoria mi tak ľudia, ktorí z pracovnej zaneprázdnenosti nemajú čas na vlastný blog, ale majú dosť času na desiatky, niekedy aj stovky príspevkov pod blogmi iných …

Nikdy som nemal ambíciu, aby bol môj blog perlou medzi autormi, a už vôbec nie – klenotom objektívnosti. Ľudia sa denne naháňajú za tým, aby boli medzi najlepším a sú pri tejto naháňačke schopní čohokoľvek – aj najväčších špinavostí. Nemôžem si pomôcť, ale túto cenu za úspech nie som ochotný zaplatiť.

Kto chce opisovať oficiálne tvrdenia, a robí mu to dobre, pretože má svoj blog a je autor – jeho vec. Koľko ráz sa stane, že ma pri náhodnom čítaní blogu, zverejneného pred mesiacmi, pochytí smiech a prebehne mi hlavou myšlienka – ty si naozaj blázon, že si niečo také napísal. A napriek tomu si za tým stojím … radšej budem robiť chyby, dokonca ich aj opakovať, než sa prezentovať čiste sterilnými názormi, v dokonalom súlade s tým, čo niekde a niekto – oficiálne tvrdil.

Denne sa stretávam s ľuďmi, ktorí nemajú vlastný názor a stačia im oficiálne tvrdenia. Nemáme čas … nezaujíma nás to … aj tak to nezmeníme …

Akoby sa vracala šedivosť čias jediného, prijateľného názoru. Zatvoríme sa do svojej ulity a zúrivo štekáme do každého, kto si dovolí povedať – poďte von, pozrite sa, nehovoria vám pravdu. Môžeme slobodne cestovať … a už len to je pokrok oproti socializmu. Konštatoval sused, keď sme sa debatovali. Pozrel som vtedy na neho – a kedy si naposledy cestoval ? Kedy si mal dovolenku ? No vieš, akosi som zatiaľ nemal čas … zatiaľ ? A to je odkedy ? No … vlastne som ešte vôbec necestoval, naposledy som bol na dovolenke v Tatrách, niekedy v roku 1992. Prečo teda necestuješ a neoddýchneš si ? Ticho … a po chvíli zahanbene – nemám na to peniaze. Ok, tak choď aspoň do tých Tatier, aj to je niečo. Opäť ticho … no, akosi mi ani na tie Tatry nevychádza.

No povedzte … nie je tá sloboda cestovania naozaj krásna ?

Pravidelne chodím okolo kostola. Vidím ľudí, snívajúcich o pravde a láske … a často žijúcich v pokrytectve. Pokrytectve doby, lebo si myslia, že ak zavrú oči a uši, nič sa ich netýka a všetko je tak, ako má byť. Zlo pre nich neexistuje, lebo ho nevidia a nepočujú. Vždy vidia a počujú len to, čo ich neohrozí. Je to život ?

Možno ja budem na smiech pre svoj blog o minimálnej mzde … a možno ma niekto bude mlátiť aj argumentom o tom, akým spôsobom som reagoval v diskusii. Čo na tom … prežijem to určite s menšími ranami, než človek, ktorý má len sterilné názory a nie je schopný svoj názor povedať … pretože nemá odvahu, aby ho prezentoval. A hoci často druhým vykrikuje, že sú anonymní, sám nemá odvahu ani na tú anonymitu. Tak – som na tom naozaj tak zle ?

Keď pôjdeš do boja s ľudskou hlúposťou a pokrytectvom, budú ťa ľudia nenávidieť a dostaneš mnoho bolestivých rán … a nikdy nebudeš vedieť, či si konal správne a mal pravdu. Ale v tej správnej chvíli budeš vedieť jedno – žil si svoj život, so svojimi chybami a nie život iných, s ich chybami.

Mal som pätnásť, keď mi tieto slová povedal starý otec. Povedal mi aj iné slová … napríklad o tom, prečo ľudia neznášajú, ak niekto nejde s davom … alebo prečo mnohým vadí, ak chce byť niekto sám sebou. Jeho slová sa skoro vždy potvrdili … potvrdilo sa aj to, čo povedal tesne po prevrate, keď pri pohľade na tribúny konštatoval, že raz ešte budú ľudia veľmi ľutovať, ako prešli z dažďa pod odkvap. Napriek tomu ho nikdy neopustil optimizmus, a tvrdil, že raz príde doba, keď budú mať opäť hodnotu ľudia práce, a nie ľudia – prázdnych rečí.

Kto je po krk v latríne, necíti zápach

Za socializmu koloval vtip. Idete na poradu, kde bude štyridsať ľudí. Koľkí vás budú po jej skončení nenávidieť ? Ak sa ozvete – všetci. Ak sa neozvete – tiež všetci. V prvom prípade preto, že ste sa ozvali, zdržujete, otravujete so zbytočnými otázkami (však aj tak je všetko rozhodnuté) … v druhom prípade preto, lebo sami nemajú odvahu sa ozvať, a pokladajú za zradu, že ste sa v ich mene neozvali vy – a neniesli vlastnú kožu na trh.

Iste, doba pokročila, už nemáme socializmus. Dnes vás po porade nenávidia aj tí, ktorí na nej neboli. Ak očakávali prospech a neprišiel – je to vaša vina. Ak prospech prišiel, nevedia ako sa pozrieť do očí a prekáža im, že majú pocit dlhu. Ešte aj obyčajné poďakovanie berú ako nepredstaviteľnú a neprimeranú daň. Opäť ste – zlí. Berú ako akt nepriateľstva všetko, čo by mohlo narušiť ich pohodlné mlčanie …

Kto nemá rád seba, sotva bude mať vzťah k iným … z cudzieho sa tak dobre “ pomáha „

Som Európan … povedia mnohí a mne sa pred očami objaví obraz gorily, bubnujúcej päsťami po vlastnej hrudi … ach tá naša malosť ducha. Nikdy som nevedel pochopiť, prečo niektorí ľudia trpia akousi neodolateľnou chuťou dokazovať si svoju veľkosť, alebo význam. Akoby sa hanbili za to, odkiaľ pochádzajú a čím sú – a tak sa snažia vtesnať do veľkého stáda s pokrikom – pozrite, ako nás je veľa. Často ma vtedy napadne ironická odpoveď – ľudí vidím veľa, ale kde si ty – Človeče ?

Mnohí mi v diskusiách opakovane vytýkajú postoje, súvisiace s imigrantmi … vraj nemám v sebe cit, neviem byť solidárny a mnoho iných výčitiek … možno preto, lebo vidia svet úplne inak, než ja. A možno preto, že sami hľadia do diaľav a nevidia to, čo majú priamo pred očami … ako by som sa pozrel do očí susedom, ktorí majú denne množstvo neriešiteľných problémov, pretože sú na okraji verejného záujmu, keď by ma videli, ako podporujem iných … hoci im sa pomoci nedostáva ? Pritom sú doma, priamo pred očami mocných, ktorí hovoria o ľudskosti a solidarite – prečo sa tak nesprávajú k vlastným ?

Z cudzieho sa naozaj dobre “ pomáha “ … prečo neprispeješ, začudovane na mňa pozrel kamarát, keď som nevšímavo prešiel okolo jednej verejnej zbierky. Omyl, priateľu – prispejem, ale účelne – môj príspevok musí skončiť tam, kde naozaj patrí. Ale veď aj v zbierke skončí tam, kde patrí … oponoval kamarát. A tak som vytiahol z internetu jednu výročnú správu, vložil mu do ruky kalkulačku a požiadal ho, aby vypočítal, koľko percent z rôznych príspevkov nakoniec skončilo na skutočnom mieste určenia. Trápil sa s tým asi hodinu a výsledkom bol jeho zarazený pohľad – veď je to sotva 30% všetkých prostriedkov … ale všetko je v súlade so zákonom, dodal nechápavo. Iste, so zákonom je všetko v súlade – ale koľkí by naozaj prispeli, keby vedeli, že z každého eura pôjde sedemdesiat centov na náklady ?

Pomoc áno … ale adresná … napríklad odviezť susedu k lekárovi, ktorý je odtiaľto tridsať kilometrov, počkať ju a doviezť späť … alebo jej poskytnúť právnika, keďže ju chcú deti obrať o byt (a zaplatiť mu “ na tajnáša „, aby sa stará pani neurazila) … to pokladám za pomoc. Pre niekoho malú, pre susedu – významnú.

Nepotrebujem byť elitný bloger … nepotrebujem si dokazovať, že som niekto. Dosiahol som všetko, po čom som v živote túžil … a ostali mi aj sny, ktoré si sotva splním, ale práve preto ma život baví … nepoznám bohatšieho človeka, pretože mojím bohatstvom sú ľudia, ktorých mám rád ja a ktorí majú radi – mňa. Aj keby bolo aj dnes Slovensko oplotené, ako onehdá za tej starej éry … aj tak by som bol slobodný … pretože ľudia, slobodní duchom nepoznajú hranice …

Značkové handry, autá, elektronika … luxusné domy či dovolenky … o tom nie je život a nikdy nebude. Život je o radosti … a môj blog o nespokojnosti s mnohými vecami, ktoré sú navôkol nás, pretože je ich toľko, že by som musel denne napísať desať-pätnásť príspevkov a aj tak by to bola len kvapôčka v oceáne … niekto ma nazve grafomanom, ale sám nenapíše riadka … vari je so všetkým spokojný ? Nemá čas … nie je to určitá forma sebectva, kritizovať iných, ale sám sa – nevyjadriť ?

Preto je môj blog 100% zaujatý … tým, čo sa mi naozaj … nepáči.

Šťastná rodina nie je ničím iným, než predčasným nebom (G.B.Shaw)